(Prepis rozhovoru z videozáznamu. Celý videozáznam si môžete pozrieť TU)
Pri príležitosti desiateho výročia Divadla TANDEM sme si pozvali na rozhovor Filipa Staňa, ktorý pôsobil v divadle neuveriteľných sedem rokov. Za ten čas vystriedal množstvo rôznych úloh a isté obdobie sa staral aj o rekvizity a kulisy.
MARTIN: Ahoj Filip, ako si spomínaš na svoje začiatky, keď sme sa spoznali v roku v 2012?
FILIP: Ahoj Maťo, práve dnes som rozmýšľal nad tým ako dlho som v TANDEMe bol. Viem, že som mal asi 15 rokov, keď som začal chodiť do dramatického krúžku a približne koncom toho istého roku som sa dostal do TANDEMu, ak si dobre pamätám. Ja som si ale celý čas myslel, že to bolo nejakých päť rokov a ono je to nakoniec sedem... no ale aká bola otázka? Trochu som sa zasníval.
MARTIN: Ako si spomínaš na svoje začiatky?
FILIP: Tak to bola kopa trémy. Ja som bol vždy trémista a stále asi aj som. Ale pamätám si, keď som vtedy prvý krát stretol ľudí z muzikálu KRV A CIT a poviem ti, že som sa vtedy cítil akoby som stretol nejakú celebritu a to ich tam bola kopa. Pre mňa to bolo také, že „váu“. Ja som vlastne nastúpil hneď do Rodinného návodu. Nevedel som síce čo mám od toho očakávať, lebo som to bral len tak, že iba skúšame, ale potom prišla premiéra a ja som bol z toho „ty kokos, ono sa to deje“. Splnil sa mi sen.
MARTIN: Ja si veľmi dobre pamätám na tvoj príchod. No schválne, pamätáš si naň aj ty?
FILIP: Pamätám si na to ako tam stála jedna pani, ktorej som sa spýtal kadiaľ mám ísť a tak ma vzala hore po schodoch, otvorila dvere a predstavila ma. „Toto je Filip, nový člen dramatického krúžku“. Ja som sa na tých ľudí pozrel a som si len tak povedal: „Sakra, do čoho som sa to namočil? A kde to som?“. Okrem úvodného „Vitaj!“, si na nič iné nespomínam. No všetci mi hovorili, aby som to skúsil, keď som chcel byť tým hercom, a preto som tu, aby som to teda skúsil.
MARTIN: Ale zabudol si na jednu vec. Spomínaš si na to, ako si si myslel, že to tam celé vedie Nick (Martin Smolík)?
FILIP: Áno, áno. On vyzeral tak staršie podľa účesu a vystupovania. Ja ho mám rád doteraz. Nick je chalanisko ako má byť.
MARTIN: Dozvedeli sme sa teda ako si v dobrom spomínaš na dramatický krúžok, ale teraz prejdime priamo k TANDEMu, kde si začal v Rodinnom návode, ktorý sme odpremiérovali vtedy v Dome kultúry v Dúbravke. Čo sa ti v ten konkrétny deň odohrávalo v tvojej hlave?
FILIP: To je dobrá otázka, pretože vtedy som vlastne ani nebol v škole, lebo sme od rána skúšali, prispôsobovali si javisko, ktoré som si predstavoval úplne inak, rovnako tak aj malé a úzke zákulisie. Veľmi rád si spomínam na to ako sme tam boli všetci rozťahaní, z čoho viem, že sú aj nejaké fotky. Dokonca, ja mám do dnes v mobile fotky z premiéry a z toho ako sme čakali a jedli sme pritom pizzu, ty si si skúšal príhovor a ja som sa tešil, že prišiel ten čas. Je to tu! Ja som tam pozval celú rodinu a kamoša z detstva, lebo to bola moja prvá premiéra. A moja prvá myšlienka vtedy bola, aby som to nepokazil a neurobil si hanbu. Dúfal som, že budem vedieť všetky texty, ale samozrejme, že som nevedel všetky texty. Ale po premiére som zistil, že sa nedá ísť úplne presne podľa textu. Povedal som si, že nenecháme tam blbé ticho a budeme hrať ďalej. Je jedno o čom, proste hráme ďalej. Najprv som sledoval mojich kolegov zo zákulisia, a potom, keď som už mal ísť na scénu tak to prišlo. Roztriasol som sa, vypadol mi úplne text. No prišiel môj šlágvort a ja som prichádzal na scénu. To bol pre mňa moment kedy som si tak hovoril, aby som sa nepodkol, aby som nič nepokazil. Mal som si obuť šľapky, ale ani doteraz neviem či som si ich obul alebo nie. Pre mňa to však bol obrovský zážitok počuť reakcie divákov. Nič nie je ideálne, ale ja som mal z toho dobrý pocit, keď som počul ako sa diváci smejú, tlieskajú a ako sa na konci predstavenia aj postavili. Celé to naháňanie sa na skúšky pre tento pocit stálo za to.
MARTIN: Ty si ako jediný hral vo všetkých predstaveniach Rodinného návodu, z ktorého si ťa ľudia pamätali, aj keď ty si z toho nebol veľmi nadšený, lebo už si mal aj iné role.
FILIP: Ja nie som moc veľký zástanca Rodinného návodu a do dnes nechápem ako môžu mať ľudia radi túto hru. A tým, že ja som hral fakt vo všetkých tých predstaveniach tak mi to už liezlo aj na nervy. A mne ani neprišla moja postava nejako záživná. Inak je tá hra dobrá, dá sa prispôsobiť na to ako to dnes majú ľudia možno aj doma.
MARTIN: Neskôr si s nami hral aj v obnovenej verzii muzikálu STAROVAL s čím sa viaže aj taká historka ako si odišiel z divadla dva krát. Prvý krát to bolo v roku 2014 a moja otázka je, že čo bol taký kľúčový dôvod prečo si odišiel?
FILIP: Bola tam dosť dusná atmosféra, keď sa odpremiéroval STAROVAL. Medzi nami to vtedy nejako začalo škrípať. A taká bodka toho celého bola hra NIET ČLOVEKA BEZ ČLOVEKA. Tá hra bola dlhá, veľmi veľa textov tam bolo, ktoré som v mojich sedemnástich rokoch nevedel dostať do hlavy a takmer celý čas bola tá moja postava na javisku. Stále som musel na niečo reagovať. Mal som gigantické monológy. A doteraz nerozumiem ako ti tá hra vôbec napadla. No a myslím si, že to ako som na tých skúškach nevedel tie texty náš vzťah vtedy naštrbilo. Zamýšľal som sa, či ja vôbec potrebujem takéto stresy. Ja som prišiel predsa do divadla, aby som si ho užil, a nie aby som sa tam stresoval.
MARTIN: Ale musím povedať, že si to aj napriek krátkemu času do premiéry zvládol so cťou.
FILIP: Som rád, že som ťa nesklamal úplne, ale bol som puberťák, tak to so mnou lomcovalo kade tade a viem, že som ti potom len napísal, že končím a kašlem na to. A to bol môj odchod, ale ani neviem ako dlho som bol preč.
MARTIN: To viem ja celkom presne. Bolo to rok, čo si bol preč a my sme za ten rok spolu vôbec neprehovorili. Ale neskôr nám Trnky (Peter Trnka) pomohol k tomu, aby sme sa znovu stretli.
FILIP: Ja som na sebe za tých dvadsaťšesť rokov odpozoroval, že keď si k niekomu vytvorím akýsi vzťah, tak aj keď ho nevidím rok, či dva, a zrazu ho znovu stretnem tak je to akoby sme sa videli naposledy včera. A asi aj preto som to bral tak, že aj keď sme pohádaní, tak stále si môj kamoš. Ale ako došlo potom k tomu stretnutiu si veľmi nepamätám.
MARTIN: Ja si to však pamätám. Ako som tak sedel vedľa Trnkyho v aute a bavili sme sa o tom, že by sme znovu začali hrať RODINNÝ NÁVOD, a že by si mal záujem, tak že by sme sa mohli stretnúť. A bol som veľmi zvedavý na to stretnutie, pretože sme sa nerozišli zrovna najlepšie.
FILIP: Áno, spomínam si ako som šiel hore na ten most pri SAV a už keď som sa blížil k tebe tak si hovorím: „No, som zvedavý čo z toho bude“.
MARTIN: Viem, že ja som vtedy išiel zo skúšky a mal som veľkú žalúdočnú nervozitu, že prečo ja toto robím, na čo tam idem.
FILIP: Myslím si, že to bolo asi vzájomné.
MARTIN: Ale do teraz si pamätám ten moment ako sme sa na seba asi na sekundu pozreli a hneď sme sa objali. A potom to už naozaj bolo ako keby sme sa videli naposledy len včera.
FILIP: Ako keby sa vlastne nič nestalo. Ale z môjho pohľadu mala tá ročná pauza aj zmysel, lebo sme obaja trochu dospeli, opadol z nás ten hnev a aj tá nervozita neustále na niečom pracovať a bolo to asi aj také žiadúce dať si túto pauzu.
MARTIN: To áno, ale je pravda, že ten vzťah už nebol taký ako predtým, ale dokázali sme spolu nejakým spôsobom znovu fungovať. No mohli by sme teraz spomínať na tie roky zážitkov, či už z divadla alebo aj zo súkromia, kým si znovu odišiel v roku 2019. Čo sú už tri roky. No pamätáš si tie okolnosti, prečo si odišiel?
FILIP: Viem, že sme mali nejaké stretnutie, ktoré bolo o tom, že kam bude ďalej smerovať divadlo a viacerí sme sa nejako zhodli, že toto asi nie je pre nás. Nebolo to síce ľahké rozhodnutie odísť z TANDEMu, pretože TANDEM bol veľká časť môjho života, bol mi ako rodina.
MARTIN: Je pravda, že istá partia odišla spolu s tebou, ale dohodli sme sa, že odohrajú sezónu a postupne odídu.
FILIP: Keďže si trval na novom smerovaní divadla, tak sme sa rozhodli, že končíme, ale nechceli sme odísť zo dňa na deň, tak sme odohrali sezónu dokonca so všetkou úctou a cťou. Pamätám si ten moment, keď všetci diváci odišli, my sme všetko pobalili a ja som si dal dolu kravatu a rozviazal som ju. Pre mňa ten moment bol veľmi silný, pretože tú kravatu som si uviazal akurát keď sme začali hrať Rodinný návod 2 a odvtedy som ju nerozviazal.
MARTIN: Áno, presne. Na konci júna 2019 ste odišli, ale nevzdali ste sa divadla úplne a to je už moja ďalšia otázka. Čo vy ako partia robíte ďalej?
FILIP: My sme sa dali na cestu detských predstavení, čo bolo dosť jednoduché. Mali sme aj hry, aj hercov, tak sme si povedali, že toto je to čo budeme hrať. Hráme pod záštitou divadla Dadaboja a zatiaľ sme mali dobré ohlasy. Hráme také hry zamerané na ekológiu. Ako napríklad hra Zlatý dážď, ktorá je o tom ako nám zmizla voda, prečo nám zmizla a ako by sme si ju mali chrániť a šetriť.
MARTIN: Do teraz si pamätám premiéru tejto hry. Je to detská hra, no ja som sa tam smial asi najviac a deti na mňa pozerali čo mi je. Ja som sa len schuti na tom pobavil. Ale teraz poviem takú pikošku. Keď si išiel sem na rozhovor tak si bol elegantne nahodený, no keď si chodil do TANDEMu, tak stále si bol v nejakom vyťahanom tričku, v dvoch rôznych ponožkách a podobne. No povedal si mi zaujímavý dôvod prečo to tak bolo.
FILIP: Pravda je taká, že vždy som sa chcel obliekať slušne, košeľa, obleky, kravata. Je to taký môj štýl. Ale hanbil som sa takto obliekať. Preto som chodil prevažne v čiernom, čierna mikina, čierne gate a podobne, aby si ma ľudia tak nevšimli. Ale na javisku si ma ľudia všímať musia. Dosť mi vtedy záležalo čo si o mne ľudia pomyslia. Odkedy som však odišiel z TANDEMu začal som sa venovať inej práci, kedy som si uvedomil, že mi je to jedno kto si čo myslí a išlo o to, či som ja sám so sebou spokojný. A myslím si, že mi to pomohlo aj v hraní, lebo som mával istý blok. No teraz pokiaľ tam chcem nejakú emóciu tak ju tam proste dám.
MARTIN: Ale keď už vravíš, že si zmenil prácu tak nám povedz, kde ťa teraz môžeme stretnúť?
FILIP: Začal som podnikať na finančnom trhu. Stal sa zo mňa špecialista na životné poistenie. Klientom môžem ponúknuť absolútne čokoľvek, pretože spolupracujeme so všetkými poisťovňami. To je moja práca, ochraňovať rodinu. A preto mi to dalo takú sebadôveru, lebo musím byť reprezentatívny. A tak som začal takto chodiť normálne aj po vonku a je mi to pohodlné.
MARTIN: V tom prípade som veľmi rád, pretože sebadôvera u teba bol dosť veľký problém. No ale čo teda ešte plánuješ v dohľadnej budúcnosti?
FILIP: Možno dieťa, ak bude partnerka súhlasiť. Inak, dom už mám, auto tiež a neplánujem toho už veľa. Len sa venovať tomu hraniu a tomu čo ma bude napĺňať.
MARTIN: A taká záverečná otázka. Keď si odišiel už dvakrát, či bude aj trikrát a dosť?
FILIP: Ja vždy hovorím jednu vec. Nikdy nehovor nikdy. Ako ešte raz by som si znovu zahral niektoré tie hry, pokojne aj s novým naštudovaním, ale neviem ako teraz TANDEM funguje. Ja ho mám v spomienkach tak ako rodinu, skvelý kolektív. Takže pokiaľ by sa napríklad aj ten RODINNÝ NÁVOD oprášil, tak raz by som si rád zahral. Nevravím, že by som sa už nikdy do TANDEMu nevrátil, ale zatiaľ k takej možnosti ešte neprišlo.
MARTIN: Dvakrát som sa ťa zavolal ja. Teraz je rad na tebe.
FILIP: Maťo zober ma späť! Ale nie. Ako som povedal. Rád si zopakujem hry. No uvidíme.
MARTIN: Dobre. Nebudem to predlžovať. Už len jedine, ak by si ty chcel ešte niečo povedať, na čo som sa ťa nespýtal.
FILIP: Ja by som povedal už len jednu vec. Mal som možnosť vidieť predstavenia po tom ako som odišiel a musím povedať, že je to veľmi dobré. A výber hercov je proste úžasný. Fakt dobrá práca a veľmi sa teším na STAROVAL. Je to moja srdcovka. Videl som, že sa pracuje na obnove tohto muzikálu, a preto som veľmi zvedavý.
MARTIN: Ďakujem ti Filip za rozhovor, a že si si našiel čas a prišiel si pri príležitosti desiateho výročia.
Prepis rozhovoru z videozáznamu vypracoval: Michal Kiseľ
zverejnené: 23.10.2022
© Copyright 2012-2023