TOTO VIERU NAVŽDY ZMENILO!

(inšpirované skutočnými udalosťami)

 

V inscenácii ÚPRIMNE spoznávame postavu sympatickej štyridsiatničky Viery (na fotografii predstaviteľka Blanka Konečná). Naoko je ku všetkým milá, kamarátska a pomáha. Po niekoľkých mesiacoch sa však ukáže jej temná stránka, ktorá ovplyvní životy všetkých, čo s ňou pracovali. Dnes už málokto vie, že kedysi bola úplne iná.

 

V ôsmom ročníku prišiel do jej triedy nový chlapec. Hoci si ju spočiatku nevšímal, Vieru zaujal okamžite. Snažila sa ho osloviť, ale bolo to náročné, keďže sa veľmi rýchlo  stal hlavnou hviezdou triedy. Jeho prirodzený šarm neunikol ani spolužiačkam. Každá na neho skúšala svoje baliace finty, ale každej dal Roman najavo, že nemá záujem. To sa ani jednej nepáčilo, a tak postupne po celej škole rozšírili fámu, že je gay.

Z nedávnej hviezdy sa odrazu stala čierna ovca, na ktorú sa ostatní nehanbili pokrikovať rôzne nadávky. Neprešlo ich to ani po niekoľkých týždňoch. Akoby ich každá ďalšia urážka motivovala vymyslieť ďalšiu.

Čoskoro sa z verbálnych útokov stali aj fyzické. Jedného dňa to dospelo tak ďaleko, že si Romana po skončení vyučovania počkala partia deviatakov na čele s vyšportovaným Albertom. Nečakane ho schmatli a ťahali na školské ihrisko, kde ho nútili vyliezť a sadnúť si do basketbalového koša. Našťastie to videla Viera, ktorá tentokrát prekonala vlastný strach a okamžite sa rozbehla za riaditeľkou. Spolu s ňou prišli na ihrisko akurát včas, takže úbohého chlapca uchránili pred ďalšou potupou. Riaditeľka vinníkov odviedla do kabinetu a Viera s Romanom zostali odrazu sami.

„Ďakujem,“ povedal so sklopenou hlavou Roman.

„Nemáš za čo. Už si to nedovolia,“ chlácholila ho Viera a až vtedy si uvedomila, že takto blízko pri sebe ešte nikdy nestáli.

„Myslím, že to tak nenechajú.“

„Neboj sa. Som tu,“ pokračovala Viera a pristúpila k nemu bližšie. Nevedela, prečo to robí, ale cítila, že jej srdce začalo biť akosi rýchlejšie.

Keď si ju Roman všimol, okamžite o niekoľko krokov ustúpil a vystrašene jej pozrel do očí.

„Ty si naozaj gay?“ spýtala sa nechápavo Viera. Kým bol hviezdou triedy, všetci sa okolo neho motali a nemal s tým najmenší problém.

„Nie som. Ale mám rád svoj osobný priestor.“

Po týchto slovách si zobral ruksak, čo ležal pod košom a utiekol. Viera ničomu z toho nerozumela. Chcela mu byť oporou, stáť pri ňom ako kamarátka a on ju aj tak odmietol. Naozaj je taká škaredá?

 

Najbližšie týždne všetci hovorili iba o potrestaní deviatakov, ktorých na vysvedčení čakala trojka zo správania. Nepomohli ani prosby rodičov či sľuby, že sa to už nestane. Roman mal síce vďaka tomu pokoj od ďalších útokov, ale rozprávať sa s ním nikto nechcel. Vierinmu pohľadu sa vyhýbal a pokiaľ sa spolu stretli na chodbe alebo pred školou, okamžite zrýchlil krok, akoby mala nejakú chorobu. Nebolo jej to jedno, ale sama sa zaprisahala, že tentoraz ho už neosloví ani mu nepomôže.

 

Prišiel deň odovzdávania vysvedčení. Ako bývalo zvykom, žiaci sa vystrojili,  priniesli triednym učiteľkám kytice, ktoré kúpili mamy. Hoci sa s Romanom stále nikto poriadne nerozprával, atmosféra bola pomerne pokojná. Dokonca sa v škole roznieslo, že deviatakom, ktorí sa po zvyšok školského roka snažili a boli vzorní,  napokon zlepšili známku zo správania a miesto trojky dostali iba dvojku.

Keď konečne zazvonil posledný zvonec a všetky deti sa radostne rozbehli po chodbách školy, odrazu niekto schytil Romana zozadu za ruku.

„Choď ďalej, akoby nič a neopováž sa ani pípnuť.“

Bol to Albert.

Viera, ako vždy, išla z triedy posledná a neuniklo jej, že tí dvaja sú až podozrivo blízko pri sebe. Albert sa tváril kamarátsky, Viera však tušila, že sa niečo deje.  Nenápadne išla za nimi a keď vyšli zo školy, sledovala ich. Niekoľkokrát zabočili, až prišli do malej uličky skrytej medzi niekoľkými domami. Viera zostala schovaná za rohom a čakala, čo sa bude diať.

„Milý Romanko, je ti jasné, že som sa kvôli tebe nedostal na školu, kam som chcel ísť, však?“

Roman mlčal.

„Čo? Si buzna a ešte si aj onemel?“

Hoci Albertove oči sršali nenávisťou a obe ruky mal zovreté v päsť, Roman  nepovedal ani slovo. Na toto Albert nebol zvyknutý. Vedel, že všetci sa ho boja, len tento malý hajzel si dovoľuje mu neodpovedať. Zahnal sa celou silou po bezbrannom chlapcovi. Roman sa uhol a Albertova rana vyšla naprázdno.

„To si odskáčeš, kamarát.“

Albert sa tentokrát nezahnal, ale pažou zovrel chlapcovu hlavu, čím ho znehybnil. Vtedy Viera vybehla spoza rohu.

„Nechaj ho!“

Obaja sa k nej prekvapene otočili.

„Chceš dostať aj ty?“

„Neopováž sa jej ublížiť,“ vyšlo nečakane z Romana, ktorému sa podarilo vytrhnúť zo silného zovretia.

„Ale, ale. Takže tento buzerant vie aj rozprávať. Výborne. Tak mi prezraď, či chceš zlomiť najprv ľavú alebo pravú ruku.“

„Nechaj ho na pokoji, inak budem kričať,“ skríkla Viera.

„A čo mi urobia? Myslíš, že ľudia uveria mne alebo dvom malým deckám, ktoré bezdôvodne vrieskajú? Keď ťa začuje stará Sláviková, hneď ti povie svoje.“

 „Ale poviem svoje aj tebe,“ ozvalo sa nad nimi.

Všetci traja zdvihli hlavu a Alberta od strachu striaslo, keď v okne nad sebou zbadal starú ženu.

„Stará Sláviková ti radí, aby si odtiaľto čím skôr zmizol a dal obom pokoj, lebo pôjdem za tvojím otcom. Keď mu poviem, že si sa nepoučil, ten ťa tentoraz tak strieska, že si to zapamätáš už naveky.“

Albert sa len bezradne díval. Nedokázal pochopiť, ako mohol omylom zabočiť priamo do ulice, kde býva ženská, ktorá má už roky hniť v zemi a sám by jej tam najradšej pomohol. Stará žena na neho naďalej uprene pozerala, až kým Albert nesklopil zrak. Nenávistne zazrel na tých dvoch, ktorí mu prekazili plány a utiekol.

„A vy zmiznite tiež! Dnes nemám chuť počúvať vreskot malých deciek.“

Okamžite poslúchli. Pri behu sa chvíľu ešte obzerali, či ich Albert nesleduje, a až keď pochopili, že nie, spomalili.

„Ďakujem,“ povedal Roman.

„Dúfam, že to bolo naposledy,“ povzdychla si Viera, keď si uvedomila, čo všetko sa mohlo stať.

„Aj ja.“

Vtom Roman zastal. Viera netušila, čo sa chystá urobiť, ale neuniklo jej, že sa tentokrát na ňu díva akosi inak.

„Nabudúce ťa ochránim ja,“ zašepkal.

Podišiel k nej a nežne ju pobozkal.

 

Prešlo niekoľko rokov a Viera s Romanom boli stále spolu. Keď svoj príbeh niekomu rozprávali, ľudia sa pousmiali a povedali, že je to ako z amerického filmu. Oni dvaja sa na tom zabávali a občas si vymýšľali ďalšie verzie toho, čo sa voľakedy stalo. V jednej z nich stará Sláviková po Albertovi hodila metlu a zlomila si pritom ruku, v druhej zasa hovorila po čínsky a v ďalšej sa snažila Alberta premeniť na čajník. Viera s Romanom sa stretávali spolu tak často, ako sa len dalo. Hoci každý z nich študoval na inej strednej škole, nebol to problém, lebo bývali blízko pri sebe. Potom sa však všetko zmenilo.

Viera odišla študovať grafiku do Bratislavy a Roman zostal doma v Košiciach. Vedeli, že to bude ťažké, ale vedeli, že chcú spolu zostať navždy. Tesne pred odchodom ju  Roman požiadal o ruku. Viera odmietla (hoci okamžite chcela povedať áno), zároveň však rýchlo dodala, že keď doštuduje, vráti sa a spoločne to všetkým oznámia. Nemajú sa kam ponáhľať. Romana to zaskočilo, ale súhlasil. Sám priznal, že sa aspoň obaja budú môcť naplno venovať štúdiu.

Viera si rýchlo zvykla na uponáhľaný život hlavného mesta a študentských internátov, ktoré mali síce ďaleko od pohodlia domova, ale našla si tam niekoľko dobrých priateľov. Jedným z nich bol aj Peter. Zábavný, milý, mal dobré zázemie, budúcnosť i výchovu. Hoci sa intenzívne snažila, nepodarilo sa jej prestať myslieť na to, aké by to bolo zostať v Bratislave a žiť s ním. Roman bol jej osudovou láskou, okrem neho nikdy nikoho nemala, ale keď bola bez neho, o to viac si uvedomovala, ako veľmi by chcela zažiť niečo iné. Keď sa s tým zdôverila Romanovi, dúfala, že bude žiarliť.

„Ja ti verím, a preto sa nebojím.“

To bola jeho jediná reakcia, a Viere vôbec nepomohla. Skôr ju to prinútilo premýšľať nad tým, či ho vôbec ešte priťahuje. Alebo si našiel nejakú inú a čaká na to, kým vzťah sama ukončí, aby vinu zvalil na ňu?

Jedného dňa sa dohodla s partiou, že pôjdu opekať na Železnú studničku. Romanovi povedala, že tam bude aj Peter, on však len zažartoval: „Len ho tam nepretiahni!“ A ďalej to neriešil.

Na Partizánsku lúku dorazili, keď sa začalo stmievať. Všetci sa zhodli na tom, že nebudú čakať na autobus a hore to vyšliapu po svojich. Usadili sa pri prvom voľnom ohnisku. Rozprávali sa, smiali, opekali, jedli, popíjali. S pribúdajúcim množstvom alkoholu sa debata čoraz viac začala posúvať k strašidelným historkám. Viera ich už nechcela počúvať, a tak povedala, že sa pôjde prejsť. Poprosila Petra, aby išiel s ňou, aby sa v tej tme nebála. Prešli spolu okolo jazera a zastali pri ohnisku s altánkom.

„Dajme si chvíľu pauzu,“ ozval sa Peter.

Obaja si sadli a pozorovali oblohu.

„Je tu krásne, že?“ povedala Viera.

„Pre mňa je dôležité, že som tu s tebou,“ zašepkal Peter a zadíval sa na ňu.

„Peťo, prosím ťa, prestaň.“

„Obaja vieme, že to nezastavíme. Na to máme v sebe priveľa alkoholu.“

Po týchto slovách Viera vnímala už iba horúce pery, ktoré sa k nej priblížili a začali ju vášnivo bozkávať. Chcela vzdorovať, ale bolo to také intenzívne, že sa tomu nemohla ubrániť. Konečne iný muž. Peter jej začal rozopínať blúzku.

„Nie! Prosím, prestaň,“ odrazu ho rázne odstrčila, lebo si uvedomila, čo sa skutočne deje a že to takto nechce. „Zbláznil si sa? Ja mám predsa Romana.“

„Evidentne ti až tak nechýba,“ kruto poznamenal Peter.

„Práveže chýba.“

Viera sa bez ďalších slov rozbehla späť k ohnisku a hoci počula, ako za ňou Peter niečo kričí, neobzrela sa. Schmatla svoj batoh a sveter a bez toho, aby odpovedala na prekvapené otázky ostatných, zmizla v tme. Hlavou jej dookola vírila otázka: Čo som to urobila, čo som to len urobila... Hoci to pôvodne neplánovala, v internátnej izbe nahádzala do kufra zopár vecí, vybrala sa na stanicu a nočným vlakom odcestovala domov.

Do Košíc dorazila na svitaní. Niekoľkokrát stlačila zvonček pri známych dverách, kým sa otvorili. Rozospatý Roman sa nestačil nič spýtať, lebo sa mu hodila okolo krku a rozplakala sa.

„Roman, prepáč. Prepáč. Prosím ťa, prepáč mi to,“ rapkala dookola, pričom ho striedavo objímala a bozkávala.

„Čo sa stalo?“

„Poď do pivnice, prosím.“

Roman síce ničomu nerozumel, ale poslúchol. Zobral kľúče a zišli dolu. Keďže nemali vlastný byt, pivnica bola pre nich miestom, kde prežili mnoho krásnych chvíľ.

„Zamkni,“ požiadala ho.

Otočil kľúčom v zámke. Viera sa na neho uprene zadívala a spustila:

„Roman, prepáč, ale stalo sa to. To, čoho som sa bála. Boli sme na tej opekačke. Všetko bolo v poriadku, ale potom som sa potrebovala prejsť. Šiel so mnou aj Peter a pri jednom z ohnísk... Neudržala som sa a pobozkali sme sa.“ Viera sa rozplakala.

„Prosím, odpusť mi. Vieš, za celý svoj život som mala iba teba a keď som teraz trávila toľký čas mimo, bolo to veľmi ťažké. Peter bol pre mňa akýsi svetlý bod, pomáhal mi prežiť tie týždne, čo som ťa nemohla mať pri sebe... Ale včerajší večer mi pomohol, aby som sa rozhodla. Nebudem čakať, kým doštudujem. Aj keby som mala zostať bez školy, rada sa stanem tvojou ženou, nech to stojí, čo to stojí.“

Čakala všetko – nadávky, ponižovanie, hádku, osočovanie či iný prejav žiarlivosti alebo nenávisti, ale Roman mlčal. Keď zdvihla hlavu, všimla si, že sa na ňu len uprene díva.

„Nič k tomu nepovieš?“ spýtala sa prosebne.

„Myslím, že už bolo povedané všetko podstatné,“ bez emócie odpovedal Roman.

„Dokážeš mi niekedy odpustiť?“

„Samozrejme.“

Viera ho chcela okamžite radostne objať a pobozkať, on ju však zastavil.

„Toto nie je správne.“

„Čo nie je správne? Milujem len teba.“

„Ako si povedala, za celý život si mala len mňa a vždy si chcela okúsiť svet. Nemám právo ti v tom brániť. Až po tvojom odchode som si uvedomil, ako veľmi ťa môj pokojný život môže nudiť a obmedzovať. Takto to bude správne.“

Náhle sa otočil k dverám a odomkol.

„Roman, čo to robíš? Ja nedokážem bez teba žiť.“

„Obaja sa to budeme musieť naučiť.“

 

Hoci sa Viera ešte snažila všetko napraviť a Roman sa s ňou po čase dokázal opäť rozprávať, už nikdy sa nedali dokopy. Keď sa Viera vrátila do školy, Peter sa jej snažil byť oporou a po čase o ňu opäť zabojoval, ale ona ho opakovane odmietla, až to napokon vzdal. Po škole si našla prácu v Bratislave, usadila sa tam, dlhodobý vzťah si však už nikdy neudržala. Navždy v nej zostalo zapísané, že to bola jej vina a nikdy si to neodpustila.

 

Autor: Martin Michael Benčič

Jazyková korektúra: Daša Čejková

 
Prihláste sa k odberu Newslettera. Odoslaním svojej e-mailovej adresy súhlasíte so spracovaním údajov podľa GDPR.

PARTNERI

KZP logo proint logo kamdomesta logo
Ticketportal logo Music&Piano logo Scherz logo

Chcete nás podporiť? Číslo účtu: SK02 0200 0000 0031 6565 1753. Ďakujeme.


© Copyright 2012-2021