REALITA HO MOHLA STÁŤ ŽIVOT

Nie je to tak dávno, čo by som sám od seba určite nezavítal do divadla. A predsa, teraz som v ňom uviazol, a  som členom ochotníckeho Divadla TANDEM.

Prečo je hlavne divadlo vyjadrením mojej reality? Opíšem udalosti, ktoré tomu predchádzali a v akom rozpoložení som sa nachádzal, respektíve sa nachádzam.

Po ukončení takmer 5 ročného, napriek okolnostiam krásneho vzťahu, sa vraciam z krajiny „Sprechen sie Koala“ na Slovensko s tak trochu rozorvaným srdiečkom (aspoň som zistil, že ešte stále nejaké mám). A aby som nenastúpil do krutej reality hneď, tak na štart do novej etapy si doprajem niečo pekné.

Keďže som niekde zahliadol, nemám tušenia kde, jedného pána (Martin Michal Benčič) ako s totálnym nadšením a zápalom hovorí o svojom divadle, presvedčil ma, že práve toto je ten pekný začiatok. Kúpim si lístok na ich vystúpenie, v tomto prípade na predstavenie Úprimne v divadle Boldog. Deň pred predstavením márne hľadám lístok v mobile, či v mailových správach, stala sa nejaká zrada. V mojom prípade nič nové. Vyskúšam teda zavolať kompetentným, čo je vo veci. Po rozhovore s veľmi ústretovou a milou paňou (ešte som vtedy nevedel, že je to Mamča), sme sa dohodli, že mám na druhý deň prísť a niečo vymyslíme. Spokojný začínam pátrať po tom, kde sa v Bratislave nachádza divadlo Boldog. Tadaaaa, našiel som. Akurát s tým rozdielom, že divadlo, na predstavenie ktorého idem, sa v skutočnosti volá TANDEM a nie Boldog, ako som si myslel. A hoci inak hrávajú na javisku DK Lúky, tentokrát hosťujú v dedinke Boldog pri Senci. Jaj Ľuboško, nemáš lístok a ešte ideš do divadla mimo Bratislavy. No nič.

Na mieste je veľmi príjemná rodinná atmosféra, no bodaj by nie, veď je to kultúrny dom, aký nájdete v takmer každej v malej dedinke. Hneď je jasné, že nie som domorodec.

Vo vestibule som prvýkrát uvidel super milú paniu, s ktorou som nedávno telefonoval. A spolu s ostatnými ma bez väčšieho váhania usadila v sále, a to bez toho, aby sme sa dopátrali k lístku.

A predstavenie vám to bolo viac než milé, neraz som sa schuti zasmial.

S perfektným pocitom odchádzam domov, že som v „Bratislave“ zažil krásny kultúrny zážitok.

Po týždni, teda aspoň myslím, že to bolo po týždni, som si povedal, že sa trošku bližšie pozriem na to, čo sú títo milí ochotníci zač. Prvé, čo mi pri prezeraní ich stránky udrelo do očí bolo: Vyhlasujeme konkurz na hercov do nášho divadla!

Hovorím si, chlapče, ty nie si herec, nikdy si to neskúšal, tak nešpekuluj. No samozrejme, o pár dní som začal špekulovať, pretože mám veľké nutkanie si veci a situáciu skrášľovať, tvarovať si ich podľa vlastných predstáv, no skrátka, som chorobný „snílko“. Tak fajn, hybaj sa učiť texty, máš ešte pár týždňov. Vytiahol som GoPro, dostal som ju od milovanej osôbky, ktorá vždy videla vo mne viac, ako som si vôbec zaslúžil, a mal som teda opäť a konečne zámienku nahrávať. V deň D som bol „nadrvený“,  teda aspoň som si myslel, že som.  Na rad som sa dostal po skoro dve a pol hodine čakania. Myslím, že sme boli dvaja predposlední bojovníci, keďže sa skúšalo po dvojiciach. A prišla tá ozajstná realita, ktorú som dovtedy tak úspešne ignoroval – pri vystúpení na javisko sa mi zakrútila hlava a bolo. Po dvoch vetách stopka, zahrajte nám kriedu a následne starú špongiu. Keď som to počul, už len tá predstava bola pre mňa absurdná. No mal som vedľa seba talentovaného, tak trochu už skúseného „spolukonkurzéra“, ktorý bol taký dobrý, že som ho hneď neznášal a práve kvôli nemu a ostatným, pred ktorými som sa mal blamovať, som to nevzdal a išiel do toho stoj čo stoj. Tak rýchlo na mňa pot ešte nedoľahol, možno iba vtedy, keď som mal verejnú prezentáciu pred triedou plnou ľudí. Na záver som to „zabil“ svojim príbehom, ktorého určitú časť čítate aj vy, a niekoho v porote to pravdepodobne obmäkčilo...

Vybrali ma ako posledného, a asi si aj všimli, že mi niečo „spadlo do oka“, keďže dovtedy som bol presvedčený, že aj napriek tomu, že som niečomu konečne venoval plnohodnotný čas, nedám to a neprejdem. A predsa.

Ani nie tri týždne nato prišla ešte väčšia pohroma. Volá mi režisér, Ľuboš, vypadol mi herec a typovo mi na to sedíš ty, máme na to necelé tri mesiace, ideš do toho? Hra sa volá Ako dostať dieťa z  domu, a ty budeš to dieťa. :D

A samozrejme by som to nebol ja, úlohu som prijal, keďže opäť neviem do čoho idem.

A tak to začalo. Na skúškach oklieštených situáciou som prišiel na to, že neviem absolútne, ale že absolútne nič. Čo a ako mám robiť na javisku, ako sa mám hýbať, kde a ako mám stáť, ako meniť hlas, akým spôsobom si mám sadať či vstávať zo stoličky, kedy a ako mám pridať emócie, kedy z nich ubrať... nič z toho mi nič nehovorilo. Nehovoriac o mojej (ne)schopnosti naučiť sa nejaký text, ale to už je iná liga.

No priam nadpozemský „hecovač“, neuveriteľný učiteľ a  PÁN režisér Martin Michal Benčič, mi po necelých dvoch mesiacoch hovorí, Ľuboš, ty začínaš hrať. :) Waw!

No ako to už v spojitosti s mojím krásnym životom býva, nič nejde tak ľahko, ako by si človek predstavoval. Samozrejme, korona nás postihla všetkých, ale neustále odsúvanie premiéry hry, popri tom online skúšky novej hry, v tom všetkom som sa necítil úplne komfortne. No keďže som sa sťažoval na takéto „prkotiny“, osud a moja nepozornosť mi priniesli niečo, na čo som mal už väčšie právo sa sťažovať. Bol štvrtok, ja si riadim svoj milovaný „bike“ dole Kamzíkom, a naraz riadi už on sám, až nakoniec vzlietnem. Síce som odmala sníval, že lietam nad školským tartanom, no toto nebola tá pravá predstava.

Na chvíľu sa zatmelo. No keď som sa spamätal a skontroloval, či mám všetko pokope, beriem „bike“ a ešte si to „zufujem“ niekoľko pár kilometrov domov. Keď som sa neskôr zbadal v zrkadle, hovorím si, ľudia, čo ma takto videli si určite mysleli, že hrám „Prvú krv“ zo série Rambo.

Osprchujem sa, však tie bolesti určite prejdú... Asi už začínate chápať moje vnímanie reality, však?

Ľahnem na jogamatku, chvíľku počkám a rozhodujem sa, či idem na pohotovosť. Niečo nie je v poriadku, aj čudne vyzerám, asi idem. Zoberiem auto, veziem sa na Vajnory, kde ma neprijmú a posielajú na Kramáre (a bol som aj celkom rád, keďže doktorka na mňa pozerala cez jedno zdravé oko a s tou páskou cez oko, som sa jej aj celkom bál). Tak beriem auto, zaparkujem na mieste, kde som si myslel, že som blízko spásy, ale nebolo to úplne tak, takže po svojich kráčam a hľadám a krúžim, až kým konečne nájdem úrazovku. Oklieštené osadenstvo ma po viac ako hodine prijíma, ideme si pekne krásne na MR, kde zistíme, že stavce šesť a sedem sú zlomené: Tlačí vám to na miechu, ako ste sa sem dostali?

Na druhý deň operácia, o šesť dní konečne doma – cítiš sa hrozne, možno aj kvôli tomu, že neberieš lieky proti bolesti, keďže chceš od začiatku žiť v realite. No to, čo prišlo potom, ma tak trochu zrazilo na kolená, sranda, že až toto.

Dva dni pred úrazom – premiéra v divadle naplánovaná na september. Pár dní po úraze – premiéra v divadle naplánovaná na začiatok júna (v čase, keď to píšem, je začiatok mája, desať dní po úraze). Napriek rozmazanému prístupu k realite, mi moja šedá kôra naznačuje, že premiéru asi nestíham. Aj keď určité tendencie, nielen z mojej strany boli, že to nejako po úprave scenára dáme. No neviem aká úprava by to mala byť, aby to bolo kóšer. Hra by sa volala: Dostaňte toho kripla z domu.

Po hlbokých zamysleniach v mojom smutnom vnútornom svete (to, na čom si tak makal, teraz odohrá niekto iný), bolo nutné sa s niekým porozprávať. Tu prichádza na scénu režisér, Mamča, herci, bývalá milovaná, rodina a najbližší priatelia, ktorí ti jasne natlčú do hlavy: Nič ti chlapče neujde. Buď rád, že ti život neutiekol.

Vďaka Bohu za vás. A tak som tu, s golierom na krku, pohyblivejší, ako by si niekto predstavoval (pššššt), no pripravený na novú príležitosť, nové dobrodružstvá, otvorený novým výzvam. Tešiaci sa na to, čo mi opäť život prinesie. No ak ťa Život môžem pekne poprosiť, nech je toho krásneho ešte o čosi viac.

Autor: Ľuboš Pechal

 
+ 421 908 715 204

Prihláste sa k odberu Newslettera. Odoslaním svojej e-mailovej adresy súhlasíte so spracovaním údajov podľa GDPR.

PARTNERI

KZP logo proint logo kamdomesta logo
Ticketportal logo Music&Piano logo Scherz logo


© Copyright 2012-2021