(inšpirované skutočnými udalosťami)
V inscenácii ÚPRIMNE spoznávame postavu bláznivej Michaely (na fotografii predstaviteľka Zuzana Kmeťová) z firmy Bejo. Na prvý pohľad pôsobí ako outsider s vlastným svetom, ale v osudovej chvíli je to práve ona, ktorá objasní, čo sa v práci skutočne deje.
Jej správanie v predchádzajúcej firme sa značne odlišovalo od dnešného. Z vysokej školy sa dostala na brigádu do call centra, kde sa neskôr zamestnala natrvalo. V tom čase sa jednalo o mimoriadne kamarátske dievča. Vďaka svojej spontánnosti bola obľúbená najmä u chlapcov. Kvôli neopatrnej úprimnosti sa neraz dostávala do nepríjemných situácií. Práve tá sa jej stala osudnou.
Jedného dňa nastúpila do práce nová riaditeľka. Ako bolo vo firme dobrým zvykom, v priebehu prvých dní sa s ňou postupne všetci zoznámili v meetingovej miestnosti.
„Je to sympaťáčka,“ stručne zhrnul svoje dojmy prísediaci Dávid, keď sa ho Michaela pýtala na názor, pričom od ostatných dostala podobný. Mnohí hovorili, že bude pre firmu obrovským prínosom.
Ona sama bola v čase riaditeľkinho nástupu mimo kancelárie a preto sa s ňou išla zoznámiť ako posledná.
„Ahoj, ja som Iveta. Prosím, sadni si,“ s úsmevom ju privítala nová nadriadená. Išlo o vkusne oblečenú tridsaťročnú dámu s decentným make-upom, ktorý dotváral jej prirodzenú autoritu.
„Tak čo? Ako bolo?“ spýtal sa Dávid, keď si Michaela sadla späť na miesto.
„Neverím jej ani nos medzi očami,“ odvetila vážne.
„Prečo? Veď je super.“
„Na jej prejave mi čosi nesedí. Keď som s ňou bola v meetingovke, mala som pocit, akoby ma v jednom kuse prebodávala pohľadom. Myslím si, že nám skončili časy kávičiek a cigariet. Dúfajme, že sa mýlim.“
Počas najbližších týždňov call centrum fungovalo ako predtým. O Ivete bolo počuť iba málo a medzi kolegami sa šuškalo, že sa stále snaží zorientovať v zložitej sieti odvetví a sektorov firmy. Sem-tam niekto pri obede spomenul, že asi nebude taká schopná, ako si mysleli, ale inak sa o ňu nikto nezaujímal.
Približne po dvoch mesiacoch prišiel všetkým zamestnancom hromadný e-mail. Bolo v ňom uvedené, že ich Iveta čaká v danom čase v meetingovke. Keďže sa jednalo o rôzne oddelenia a nemohlo celé call centrum vypadnúť z linky naraz, našli si rozpis, kedy má kto prísť.
„Netušíš, o čo sa môže jednať?“ spýtal sa prekvapene Dávid, keď si prečítal, že sú s Michaelou na jeden čas. Ona iba pokrútila hlavou.
O desiatej sa spolu s niekoľkými kolegami vydali do miestnosti, kde ich čakala Iveta spolu s Ivanom – supervízorom ich poschodia. Keď si všetci sadli, Iveta sa postavila pred nich vedľa televízora, kde svietil úvodný slide prezentácie a začala s profesionálnym úsmevom:
„Milí kolegovia, ďakujem, že ste si urobili čas a prišli sem. Ako ste si iste všimli, od môjho nástupu som sa s vami veľmi nevídala. Bolo to preto, že som sa snažila zorientovať vo všetkom, čo našu firmu spája a rozdeľuje. Som rada, že začínam celému systému komplexne rozumieť a budem sa vám môcť venovať viac.“
Po týchto slovách sa Michaele prudko rozbúšilo srdce. Iveta prehodila prezentáciu na ďalšiu stranu, kde na nich vyskočil graf s prevažne červenými číslami.
„Ako sami vidíte, na väčšine produktov sme minulý rok nesplnili ciele. Vášmu supervízorovi som dala za úlohu vypracovať štatistiky každého z vás, aby sme presne zistili, čo môžeme urobiť pre zlepšenie kvality našej práce.“
Na ďalšom slide bolo vidieť desiatky ďalších grafov. V priebehu pár sekúnd si všetci všimli, že sa jedná o rozpis jednotlivých zamestnancov. Netrvalo dlho a uvedomili si, že takmer pri všetkom sú vyznačení červenou farbou.
„Toto sú výsledky každého z vás za posledných päť mesiacov. Uvedomujem si, že máte ťažkú prácu, ale to neznamená, že máte denne takmer hodinu byť na prestávke. Potom máte priemerný volací čas s klientmi sotva dve a pol hodiny. Toto sa musí urýchlene zmeniť. Pokiaľ máme dosahovať výsledky, musíme znížiť čas prestávok, zvýšiť produktivitu a mať presné štatistiky, koľko vám ktorá činnosť zaberie času. Preto pridáme do vašej prihlasovacej aplikácie výber činností, ktoré v danej chvíli robíte. Prestávky skrátime na tridsať minút denne. Sme v call centre - takže vašou prvoradou prácou je telefonovanie. Priemerný volací deň stanovíme na minimálne tri a pol hodiny.“
V miestnosti zavládlo neznesiteľné napätie. Niektorí dokonca zabudli dýchať, keď si uvedomili, koľko majú denne okrem telefonovania práce a že dané ciele nie sú reálne. Napriek tomu sa nikto neodvážil ozvať. Až na Michaelu:
„Ivi, máš pravdu, prestávky si dávame dlhé. Priznávam. Je to naša chyba a napravíme to. Za seba ale môžem povedať, že s výnimkou toho robím celý čas naplno. Keďže okrem telefonovania mám aj iné veci na práci, dávam len tak-tak dve hodiny. Čo v prípade, keď ten volací čas jednoducho nedám?“
„Miši, to je jednoduché. Ak to nestíhaš, zrýchli.“
Iveta sa síce usmievala, ale všetci cítili mrazivý dosah jej slov. Nikto sa neodvážil ani pípnuť, ale Michaele to nedalo.
„Jasné, rozumiem. A pokiaľ zrýchlim, a aj tak to nedám?“
„Tak tu zostaň dlhšie.“
„A budem to mať preplatené?“
„Miši, ja som tu tiež často aj mimo pracovnej doby a nikto mi to neprepláca.“
Po zvyšok prezentácie sa už nikto neodvážil prehovoriť. Iveta im prízvukovala ciele, že ich hovory budú omnoho viac počúvané a každý bude dostávať feedback, aké robí vo svojich telefonátoch chyby. Zdôraznila, že v prípade nedodržiavania plánov sa im budú strhávať provízie.
Najbližšie týždne sa pracovné tempo poschodia výrazne zmenilo. Napriek tomu sa mnohí snažili zľahčovať Ivetine slová. Neverili tomu, že sa bude diať všetko, o čom im rozprávala. Opak bol pravdou. Ivan im doteraz každé ráno posielal e-mail s vtipným obrázkom a prianím dobrého rána. Vystriedali ho správy s tabuľkami, čo je v pláne na daný deň a ako dopadol predchádzajúci. Denne chodili hromadné štatistiky so zvýraznením tých, ktorí nedodržiavali stanovené pravidlá a prestávky neobmedzili. Najprv si mysleli, že pôjde iba o strašenie zo strany vedúcich, ale keď prišla prvá výplata so zníženými províziami, disciplína na oddelení sa začala meniť. Nadšené debaty popri práci vystriedali monotónne zvuky klávesníc a myší spolu s profesionálne vedenými hovormi. Pozitívne názory na Ivetinu osobu sa zmenili na urážky a hanlivé slová. Hoci Michaele nebola nikdy sympatická a sama sa chcela vrátiť k pôvodnému režimu, často riaditeľku bránila a vysvetľovala motivácie jej konania.
Každý mesiac sa stretávali s Ivetou, ktorá im neprestajne prízvukovala dôležitosť cieľov a ich dodržiavanie.
„Potrebujeme okolo seba rovnako nadšených a dravých ľudí, ako sme my.“
„Ivi, ale ťažko sa dá byť nadšený a dravý, keď k tomu nemáme motiváciu,“ ozvala sa počas jedného stretnutia Michaela.
„Prečo nemáte motiváciu? Veď máte premyslený systém odmeňovania,“ namietala Iveta so svojím typickým úsmevom, ktorý už všetkým liezol na nervy.
„Boli sme na niečo zvyknutí. Prišla si a chceš nás dostať ďalej. Rozumieme tomu a ďakujeme za to. Ale nároky sa zvyšujú a platy znižujú.“
„Keď budete robiť, čo máte, výplaty prídu s plnými bonusmi.“
„Ivi, prepáč, ale vidíš, že sa snažíme. Nejde nám to.“
„Miši, ja to chápem. Práve preto na to ideme postupne a s každým z vás rátame i naďalej."
Po skončení meetingu sa všetci zdvihli a odišli. Iveta sa otočila k televízoru, aby ho vypla. Až vtedy si všimla, že Michaela zostala.
„Áno, Miši?“
„Ivi, ja sa s tebou nechcem hádať. Prepáč. Viem, že som výbušná a často poviem, čo si myslím. Chápem tvoju stranu, často ťa obhajujem, ale, prosím, pochop aj ty nás. Záleží mi tu na tom a práve preto sa toľko ozývam.“
„Ja o tom viem. Ďakujem, ale nepotrebujem obhajobu.“
Michaela dúfala, že zostane zo svojej šéfky aspoň štipku ľudskosti, v ktorú sa snažila napriek všetkému veriť, ale nedalo sa. Rozhodla sa ísť priamo:
„Viem, že nie som najlepšia, ale trúfam si povedať, že patrím k vrchnej polovici.. Myslíš si, že keď to nedávam ja, zvládnu to slabší?“
„Miši, neboj sa, keď to bude potrebné, nemám problém vymeniť celý tím.“
Vtedy si Michaela uvedomila to, čoho sa bála. Sú len čísla. Pre Ivetu nie je dôležité, kto to bude robiť.
Najbližšie dni si Michaela na denných štatistikách všímala, že jej výsledky sa postupne znižujú. Nezdalo sa jej to, pretože robila rovnako ako inokedy. Začala ich sledovať sama a všimla si niekoľko nepresností. Keď sa situácia nezmenila ani po dvoch týždňoch, išla za svojím supervízorom.
„Ja s tým nemám čo spraviť,“ vzdychol si Ivan a v jeho pohľade videla, že vie niečo, čo jej nemôže povedať.
Bez váhania sa rozbehla k Ivetinej kancelárii, vrazila do nej bez klopania.
„Čo som ti spravila? Prečo mi znižuješ výsledky? Snažíš sa ma odtiaľto dostať?“ spustila.
Za dverami sa začali dvíhať zvedavé pohľady kolegov, ktorí započuli z riaditeľkinej kancelárie krik. Iveta s ľahkosťou zavrela dvere a pozrela sa na Michaelu.
„Prečo mi to robíš? Rozprávala som sa s tebou v dobrej viere, pretože mi tu na tom záleží a cítim sa čoraz viac bezmocná. Nechcela som ti klamať a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Verila som, že tomu porozumieš.“
Iveta sa na ňu chvíľu ticho pozerala.
„Ja som tomu porozumela a ďakujem za tvoju úprimnosť. Vážim si to. Myslela som, že sme našli spoločnú cestu a dohodli sa. Tvoje výsledky však ukazujú pravý opak. Prečo proti mne bojuješ?“
Michaela neverila vlastným ušiam.
„Bojujem? Na konci každého dňa si v počítači ukladám printscreen z mojej aplikácie a porovnávam si ho s posielanými štatistikami. Už dva týždne nesedia. Od nášho rozhovoru.“
Iveta sa na ňu prekvapene pozrela.
„To naozaj? Môžeš mi to, prosím ťa, ukázať?“
Michaela ju zobrala k svojmu počítaču a otvorila zložku, kde mala uložené všetky printscreeny. Všimla si, že všetky dôkazy odtiaľ zmizli. Dala refresh, ale nepomohlo to. Riaditeľka ju chytila za plece:
„Miši, ja nemám čas na hlúposti.“
Iveta sa vybrala späť k svojej kancelárii. Vtedy to už v sebe Michaela neudržala a pred očami celého poschodia zahučala za svojou šéfkou:
„To si spravila ty, že? Jednala som s tebou na rovinu. Snažila som sa veci riešiť racionálne a rozprávať sa s tebou férovo. Namiesto pochopenia sa mi dostalo manipulovania výsledkov.“ Potom sa otočila na kolegov. „Dávajte si pozor na to, aké štatistiky vám chodia a kontrolujte si ich s vašimi. Možno nesedia ani vám.“
Otočila sa späť na Ivetu a čakala na reakciu, ktorá zostala rovnako pokojná ako predtým.
„Miši, mrzí ma, že sa ti v poslednej dobe nedarí a ešte viac mi je ľúto, že ma za to viníš. Nemôžem za to, že sa ti nedarí, ale nedá sa poprieť, že si práve závažne porušila pracovnú morálku. Nielenže si vyrušila kolegov pri práci, obvinila ma z podvádzania, ale aj si sa bez dôvodu postavila od svojej práce a nechala nezablokovaný počítač. Žiaľ, je mi to ľúto, ale naša spolupráca bude musieť skončiť.“
Michaela neverila vlastným ušiam. Pred všetkými kolegami dostala hodinovú výpoveď, ktorú jej v priebehu pár minút položili na stôl, aby ju podpísala.
V ten deň odchádzala z práce s veľkou ťažobou na srdci a stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Po nejakom čase sa zo svojho zlého zážitku dostala a hoci zostala v mnohom ako predtým, častejšie si dávala pozor na jazyk. Keď nastúpila do novej firmy s názvom Bejo, rozhodla sa, že bude kolegami radšej považovaná za blázna, čo s nikým nekomunikuje, akoby mala zažiť ďalšie verejné potupenie.
Autor: Martin Michael Benčič
Jazyková korektúra: Daša Čejková
© Copyright 2012-2023