AKO VERČA NECHCELA ROBIŤ DIVADLO

,,Mami, mami, mamiiiiiii! “ mama sa na mňa s nevôľou pozrela.

„Čo je, Veronika?“ spýtala sa, akoby horelo a udivene sa pozerala na mňa, ako hopkám v strede miestnosti a horím nedočkavosťou vychrliť otázku.

„Smiem sa zapísať na LDO? Chodí tam Aďka a Filip a vždy sa o tom v škole bavia, majú veľa zážitkov a veľmi sa tam bavia. Prosííííííííím!“

A ďalej to už poznáte, poznámky ustarostenej matky, ktoré všetkým lezú krkom, no nakoniec to vyústi po tornáde emócii a neistote v hlase do áno. Už od malička som milovala umenie, tancovala som, kreslila som, maľovala som, modelovala som, opäť kreslila a ešte aj maľovala... Preto všetci očakávali, že ak nastane táto scéna, ja hopkajúca v obývačke nadšením, čo sa chce rozvíjať v nejakom umeleckom smere, bude to práve výtvarná. No nie, rozhodla som sa, že zo mňa bude herečka.

I keď vám LDO môže evokovať skratku skôr nejakej liečebnej skupiny, čo by vôbec nevadilo, pretože ja som si to myslela tiež, ide v skutočnosti o skratku literárno-dramatický odbor. Znie to dosť nóbl, nie?

V skutočnosti ide o partičku detí, adolescentov až takmer dospelých, ktorý sa rozhodli robiť divadlo, nájsť si rovnako pošahaných kamarátov so šibnutými nápadmi a dať svojej fantázii voľný priebeh. Popravde, divadlo som robiť nikdy nechcela. Divadelné predstavenia zo školy boli to najotravnejšie, čo som poznala, nerozumela som básňam, ešte viac som nerozumela tomu, prečo nás ich v škôlke nútili recitovať a nečítala knihy. Na krúžok som sa prihlásila z dvoch dôvodov.

  1. Ak ste mladí, a tým myslím 4. ročník základnej školy, tuční a divní, naozaj potrebujete kamarátov a to veľmi.
  2. Nadväzujem na bod č. 1, moji jediní dvaja kamaráti ma začali vynechávať z debát, ktorým som nerozumela, lebo išlo práve o herecký krúžok a ja som sa cítila odstrčená.
 

A tak, o pár týždňov na to, som odhodlane docupitala do Základnej umeleckej školy v Senci a povedala, že by som sa rada prihlásila do skupiny na dramatický krúžok k Aďke a Filipovi. Odrecitovala som krátku básničku a milá postaršia pani (jedna z mojich budúcich učiteliek) my vysvetlila, ako to chodí, vypísala žiacku knižku a povedala,  že v stredu mám prvú spoločnú hodinu s režisérkou.

V stredu som nesmelo zaklopala na dvere. Meškala som, pretože keď som mame povedala,  že treba odísť skôr z domu, počula miesto toho, daj si načas, koľko chceš. Vošla som dnu a džavot, ktorý išiel z poza dverí razom utíchol. Všetky oči sa upriamili na mňa. Od stola sa postavila mladá pani a ráznym, evidentne hnevlivým pobúreným tónom po mne začala mierne kričať, čo tu robím. Vysvetlila som, kto ma tam poslal. Pani nabehla na čele žilka a evidentne ju moja odpoveď nasrdila ešte viac. Nakričala na mňa, čo si o sebe myslím, že si nakráčam na hodinu, bez prezuviek a prečo jej nikto nič nepovedal, ale že, keď už som tu, mám sa pridať k skupine. Roztrasená, zadržiavac plač som opatrne pohodila veci a snažila sa napodobňovať mojich spolužiakov. Vyzerala som ako najväčšie nemehlo a myslela si, že už sa tam nikdy v živote nevrátim. Cestu domov som mlčky presedela v aute, no na druhý deň v škole mi kamaráti povedali, že som bola dosť dobrá a že oni by nezvládli uniesť takú spŕšku.

Tak som sa vrátila na ďalšiu hodinu, a ďalšiu, a ďalšiu... nakoniec som tam zostala vyše osem rokov, našla kamarátov a milovala to, čo som sa naučila.

 

O osem rokov neskôr...

 

,,Ja už nikdy nebudem robiť divadlo, chápeš to! Jasne, že nie... osem rokov a zrazu nič!“ plačem už asi štvrtýkrát kamarátovi na rameno, sediac vedľa neho na múriku.

Hrdo mi odpovie:,, Ha! To si naozaj nemyslím!“

,, Ale ako si môžeš byť taký istý!“ odpovedám.

,,No pretože o tri dni ideš na konkurz do ochotníckeho divadla predsa. Vyplnil som za teba prihlášku, takže zdvihni zadok a chystaj etudu, budeš ju potrebovať!“

Správne dedukujete, išlo o Divadlo TANDEM. Za necelé tri dni som zo seba vysúkala najlepšiu scénku, aká mi napadla, preklínala v duchu kamaráta a pozerala si tanečné videá na YouTube, pretože jediný bod, kedy som sa predtým dostala ja ku tancu, bol školský venček a ani to nebola žiadna sláva. No a ako inak jeden z bodov programu na konkurze bol práve tanec.

V deň konkurzu sme mali v škole volejbalový zápas a na telocviku robili skoky do piesku. Nebola by som to ja, keby som v hodine dvanástej nezistila, že som stratila kľúč od skrinky a chýba  mi polovica náhradných vecí na prezlečenie. Takže rýchlo do sprchy a presušiť veci, aby som nevyzerala ako úplný prípad (nepomohlo).

Nabalená tromi taškami, tamburínou a telefónom v ruke, ktorý na mňa vykrikoval, že mám zabočiť na juhovýchod a ja späť na neho, že ako mám vedieť medzi bratislavskými panelákmi, kde je, sakra, juhovýchod, som horko-ťažko našla Spoločenský dom Nivy. Mierne ošarpaná budova zaváňajúca... Históriou.

Vošla som dnu, kde opäť na mňa všetci zazerali. Po chvíli sa cez dvere dovalila ezotericky vyzerajúca dospelá žena, ktorá došla rovno ku mne s nadšením ma oslovila menom a poznamenala niečo v štýle, že: ,, Aj som si myslela, že si to ty!“

Vyviedla nás hore do menšej miestnosti s kobercom, kde sme si zložili veci. Sedela tam staršia pani a okolo pobehoval mladý chalan s káblami, sotva mu mohlo byť dvadsať, hovorím si, že asi technik a pohľad upriamim na nadšenú ženu, ktorá nás ešte raz uvíta a vysvetlí, že s nami ide robiť a naučiť nás krátku choreografiu. Na mojej tvári jemná zeleň a k tomu stiahnutý žalúdok.

Čas predvádzania choreografie. Neušiel sa mi mužský tanečný partner, a tak mojou partnerkou zostala lektorka. Mladý chlapík, o ktorom som si myslela, že je technik, sa ukázalo, že je režisér divadla, ktorý nám práve ide pustiť hudbu, a potom uprene zízať na to, ako sa nejaká, nie chudá baba, snaží ladne tancovať. Takto začína komédia, dámy a páni.

Keď hudba stíchla a ja som dotancovala, režisér, Martin Michael Benčič vyskočil energeticky zo stoličky a teraz bez korektúry citujem,, Neviem, ako ti to vysvetlila Angelika, čo tvoja postava presne robí, ale je to kurva, ktorá podviedla. Tak sa tak chovaj! Tancuj ako kurva, hýb sa a uvoľni sa, buď zvodná, nech mi z teba stojí, keď ťa vidím!“

Poviem vám, keď ste spotení, nesebavedomí, v hlave vám beží, kto je, sakra, tá žena, a prečo vie, ako sa volám, netušíte, čo robíte, piesok zo školského športového ihriska máte tam, kde nechcete, je vážne ťažké byť sexy. Ale tak predstavila som si, ako by to asi robili v klasickom americkom erotickom filme a skúsila to. Spustila sa opäť hudba a mladík napäto sedel na stoličke a pokrikoval:,, No poď, Áno!! Už budem, poď!“

Zvyšok konkurzu sa už stratil do zhluku týchto slov a ja som už večer v posteli čakala na vyjadrenie. Nevzali ma, no z nejakého dôvodu, som prišla režisérovi, ktorému zo mňa obrazne stál, asi vhodná na organizáciu vecí a skončila som v zákulisnom tíme, vybojovala si, že chcem popri tom na sebe pracovať, postúpila som na post osvetľovač, zvukár a v januári, keď moja kolegyňa z divadla nemohla odohrať predstavenie (prisahám, nestrčila som ju zo schodov) som si zahrala hlavnú úlohu v inscenácii ÚPRIMNE.

A teraz? No dúfam, že sa uvidíme na najbližšom predstavení.

Autor: Veronika Blahová

Prihláste sa k odberu Newslettera. Odoslaním svojej e-mailovej adresy súhlasíte so spracovaním údajov podľa GDPR.

PARTNERI

KZP logo proint logo kamdomesta logo
Ticketportal logo Music&Piano logo Scherz logo


© Copyright 2012-2021