Pojmy Divadlo TANDEM a MMB k sebe patria neodmysliteľne, ako Stanislav Štepka a RND. V tomto zaujímavom rozhovore sa dozvieme nielen o tom, ako Martin začínal, aké postavy mu idú najlepšie a ako vzniklo divadlo TANDEM, ale aj to ako ho takmer inzultoval nespokojný divák, po tom, čo sa príliš vžil do role násilníckeho otca.
Takže moja prvá otázka: ako by si jednou vetou charakterizoval fenomén Martin Michael Benčič?
MMB: Nejedná sa o žiadny fenomén, ale iba človeka, ktorý si plní vlastné sny.
Čiže hrať bolo odjakživa tvojím snom?
MMB: Určite sa to nedá charakterizovať iba takto. Milujem rôzne formy umenia a väčšina z nich nejakým spôsobom súvisí so svetom divadla. Do toho spadá aj herectvo, ktorému sa venujem odmalička a veľmi rád spomínam na svoje úplné začiatky, keď som ako 5-ročný spolu s ostatnými deťmi z dvora usporiadal naše prvé "predstavenie" pre susedov. V skutočnosti to nebolo nič svetoborné, ale naši diváci nás aj napriek tomu podporili. Myslím si, že je veľmi dôležité mať okolo seba správnych ľudí, ktorí dokážu človeka nielen podržať, ale sami mu budú príjemnou "konkurenciou", na ktorú sa môže neustále doťahovať.
To už je teda riadna doba. Nechcem tým samozrejme naznačiť že si starý, ale skúseností máš tým pádom na rozdávanie. Pamätáš si aká bola tvoja prvá rola?
MMB: To je dobrá otázka, kedy má človek dostatok skúseností na rozdávanie. Osobne si myslím, že každý z nás v živote niečo prežil a na základe toho si robil sám v sebe svoj svetonázor na to, čo je správne. Na základe toho hodnotí všetko vôkol seba. Človek je teda tým pádom veľmi obmedzený iba na rozdávanie svojho osobného pohľadu na danú záležitosť. A či si pamätám svoju prvú rolu je dosť otázne. Mám pocit, že sa jednalo o postavu rozprávača, ale nie som si tým istý, lebo je možné, že sa nejednalo o prvú úlohu. Určite to ale bola nejaká rozprávka.
Zaujímavá myšlienka. Každopádne aj ten osobný pohľad na vec vie druhému pomôcť pozrieť sa na veci z iného uhla. Nechajme teda začiatky a prejdime k súčasnosti. Za tie roky už určite poznáš svoje silné a slabé stránky. Považuješ sa skôr za charakterového herca, alebo si chameleón, ktorý dokáže zahrať všetko, od akčného hrdinu po postaršiu pani?
MMB: (smiech) Myslím, že toto najviac dokážu posúdiť iní, ktorí za tie roky mohli sledovať môj vývin. Určite sú postavy, ktoré mi sedia viac. Fyzické predispozície má každý z nás na určité typy, ale môže s tým vedieť pracovať. Na túto otázku teda neviem presne odpovedať, ale na základe reakcií okolia môžem povedať, že najviac mi z ich pohľadu väčšinou sedeli postavy, od ktorých mám v realite dosť ďaleko. Azda najkonkrétnejší príklad bol kňaz. (smiech)
Áno, to je ešte celkom aktuálna záležitosť z tohto roku. Momentálne pôsobíš v Divadle TANDEM, ktoré je, dá sa povedať, také tvoje dieťa. Ako sa začalo celé toto dobrodružstvo?
MMB: Prirovnanie k dieťaťu je veľmi trefné a osobne ho tiež používam veľmi rád. Aj váš malý potomok vás dokáže niekedy vytočiť do nepríčetnosti, ale napriek tomu ho milujete. (smiech) Ako sme sa už rozprávali, odmalička som hrával a vďaka tomu som za roky vystriedal niekoľko dramatických krúžkov, malých divadiel a napokon som zakotvil v divadle Klasik, kde som pôsobil niekoľko rokov. Tu som dostal veľa príležitostí zahrať si veľa rôznych postáv, situácií a naučil som sa tam v skutku veľa. Za to vďačím rozhodne mojej vtedajšej učiteľke a režisérke Monike Kovalčíkovej Ondrejkovej. Tam sa vytvorila pomerne silná základná herecká zostava, ktorá sa, žiaľ, z určitých dôvodov musela rozpadnúť a tak sme sa každý vybrali svojou cestou. Keďže som odmalička chcel svoje divadlo, v svojich 17-tich som si povedal, že teraz je ten správny čas. Vtedy sa začalo obdobie hľadania prvých ľudí, námetov, čo budeme presne robiť a podobne. Zaujímavosťou je, že v čase vytvárania TANDEMu som maturoval a rozhodol som sa o tom písať aj maturitnú prácu. Z písomnej časti som dostal trojku a z ústnej dvojku. Odôvodnenie bolo, že tak organizačne, časovo a finančne náročný projekt nie sú schopní zrealizovať amatéri. Pri obhajobe som povedal, že premiéra tohto projektu bude už o necelé dva mesiace a že sú srdečne pozvaní, ale, samozrejme, nikdy neprišli. Dnes sa už na to pozerám s úsmevom, ale je pravda, že v tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Som veľmi rád, že aj vtedy stáli pri mne ľudia, ktorí tomu verili.
Divadlo Klasik (2009)
Nič si z toho nerob, ja som tiež nikdy nemal zo slohov lepšiu známku, ako trojku a prísľub, že nikdy nič nenapíšem (smiech). Z tohoto mám pocit, že TANDEM bola (a zrejme aj je) ako časovo, tak psychicky náročná záležitosť a musel si tomu obetovať veľa svojho času a pohodlia. Neľutuješ občas túto "investíciu?"
MMB: Z každej životnej situácie si môže človek niečo zobrať. Či už nejaká "investícia" vyjde alebo nie, vždy si človek z nej niečo odnesie. A pre umelca vraj predsa nie je lepšej cesty k tvorivosti než utrpenie, nie? (smiech)
Áno, áno, vybavuje sa mi scéna s Hrušinským z Básnikov, kedy maľoval obrazy výhradne len vtedy, keď mal depresiu. Teraz trocha z iného súdka. Čomu sa venuješ, keď zrovna "nehercuješ?"
MMB: Toho je veľa. Keď sa nevenujem TANDEMu, som v práci, venujem sa svojej polovičke, atď. Vždy, keď mám možnosť, cvičím spev, ktorému sa venujem mimo divadla najaktívnejšie. Takisto chodím aj na hodiny spevu, čítam si knihy, divadelné hry, chodím do divadla alebo si urobím iný súkromný program, ktorý sa mi práve pozdáva. Voľného času je vďaka práci a divadlu veľmi málo, ale vyhovuje mi to, pretože keď niečo robím, potrebujem to robiť naplno.
Upíria kríza - Divadlo TANDEM (2016)
MMB: Fuuu, tých bolo. (smiech) Zbožňujem, keď sa zapoja do diania diváci. Raz sme vystupovali v jednom domove seniorov. Hrali sme predstavenie, kde som stvárňoval postavu nekompromisného a prísneho otca. Bol som veľmi hnusný na svoju dcéru a vyvrcholilo to tým, že som ju hodil o zem. V tej chvíli sa z hľadiska úplne spontánne a s veľkou vervou v hlase ozvalo: "Nechaj ju!" (smiech) To bola situácia, kedy sme sa s kolegyňou pozreli na seba a bolo vidieť, že obaja máme čo robiť, aby sme udržali smiech. Keď som ale následne hral o pár scén neskôr jej naivného manžela, ktorého podviedla a na základe tohto zistenia som jej dal facku, už nenamietal nikto. (smiech)
Haha, asi to stvárnenie bolo dostatočne vierohodné. Martin, ja ti ďakujem za rozhovor a v prípade, že by si na srdci mal nejaký odkaz pre čitateľov, teraz nadišla tvoja chvíľa.
MMB: Ďakujem aj ja a myslím, že nie je potrebné nič odkazovať. Každý si z vyšších riadkov zoberie to, čo mu vyhovuje.
