STRETNUTIE S NADPRIRODZENOM!

x

Daša ČEJKOVÁ

herečka, jazykové korektúry, autorka, režisérka

Dátum narodenia: 8.5.1966

Miesto bydliska: Stupava

Curriculum vitae: Narodila sa v Bratislave, ale väčšinu detstva prežila na dedine, kde jej spoločnosť robili najmä psy, mačky a všakovaká iná zverina. Ako dieťa snívala o tom, že bude režisérkou, ilustrátorkou, módnou návrhárkou či profesionálnou tanečnicou. Pubertu nemala búrlivú, takže je možné, že to ešte len príde. Písala básničky, poviedky, neskôr aj nejaké knihy. Ochotníckemu divadlu sa venovala babka a mama, takže nejaké tie gény tam sú. Vyštudovala knihovnícku školu, bola predavačkou v kníhkupectve, knihovníčkou, domovníčkou, bufetárkou, herbaristkou, redaktorkou, upratovačkou. Stále je mamou dvoch detí. Po rokoch v Bratislave, na ktorú nedá dopustiť, sa presťahovala na dedinu, kde jej spoločnosť robí pes, mačky, dva kanáriky a asi sto dážďoviek z vermikompostu. Už nepíše knihy ani básničky a tancuje len vtedy, keď ju nikto nevidí, ale opäť začala maľovať.

Každé divadlo má svojho či svojich duchov. Teda ja tomu určite verím. A pravdepodobne tomu veria viacerí, veď ako inak by mohol vzniknúť taký svetoznámy muzikál ako je Fantóm opery. Moje stretnutie s divadelným duchom Rudom nebolo priame ani dramatické a určite by som našla pochybovačov, ktorí môj zážitok logicky vysvetlia. Ja však radšej verím svojej verzii.

Týka sa Ruda, ktorý, kým ešte žil, bol Stupavčan a nevynechal ani jednu akciu v miestnom kulturáku. A ten sa mu stal aj osudným, lebo práve tam jedného dňa dostal osudový infarkt. Nedokázal sa rozlúčiť s obľúbenými sálami, tak sa po nich prechádzal aspoň ako duch. Najradšej mal divadelnú sálu, konkrétne zákulisie v pravom rohu, odkiaľ vraj občas zavanul taký chladnejší vzduch, hoci tam žiadne okno ani klimatizácia neboli.

V tom čase sme so stupavskými ochotníkmi z Komorného divadla hrávali komédiu Smoliar od francúzskeho bulvárneho dramatika Georgea Feydeaua. Ja, ako luxusná ľahká deva Armadin, som na javisko vychádzala nielen výrazne nalíčená, ale aj ovešaná množstvom trblietavej bižutérie, na každom prste minimálne jeden prsteň. V rámci prevencie pred ohrozením divákov v predných radoch (som zodpovedná herečka), keďže som počas svojich scén divoko lietala po javisku a afektovane mávala rukami, som si zaviedla malý rituál: pred predstavením som v šatni niekoľkokrát prudko triasla rukami, či mi náhodou niektorý prsteň neskĺzne z prsta a neodletí do hľadiska. Predsa len, niektoré boli dosť masívne. Ibaže zatiaľ, čo v šatni sa prstene držali mojich prstov ako nalepené, na javisku sa od istej reprízy začalo opakovať to isté – pri každom nasledujúcom predstavení mi nejaký odletel.

Diváci však v tej chvíli nereagovali a ja som v zápale teatrálnych vášní až po predstavení zistila, že niečo chýba. Pri prehľadávaní hľadiska, ktoré je maličké, som však nikdy žiaden svoj prsteň nenašla. Odohraných repríz pribúdalo, z bižutérie na mojich prstoch ubúdalo. Keď už mi zostali iba dva posledné kusy, odrazu sa pri upratovaní hľadiska pred predstavením, jeden stratenec našiel. A potom, o týždeň, ďalší a ďalší a ďalší, až som ich opäť mala všetky. Odvtedy sa akcia „lietajúce prstene“ neopakovala. Zato mi zmizli obe kvetinové ozdoby na lodičkách. Definitívne. Žeby Rudova nadpozemská frajerka bola konečne spokojná s darčekom, ktorý jej doniesol?

Autor: Daša Čejková