V inscenácii AKO DOSTAŤ DIEŤA Z DOMU sa dajú dokopy Miriam a Jakub, ktorý je od nej mladší o viac než dvadsať rokov a zároveň jej syn Marko čaká dieťa s Jakubovou sestrou Kristínou. Zamotané? A čo ešte, keď sa prvýkrát stretnú obe rodiny práve na Štedrý deň?
Prípravy na štedrovečernú večeru prebiehali u Miriam rovnako podobne ako vo väčšine domácností.
„Preboha, Marko, čo to robíš?“ lamentovala, keď videla, že jej syn nevie ani len usporiadať príbor vedľa tanierov.
„Mami, nebuď nervózna,“ prosil ju Marko.
„Och, ale veď ja nie som nervózna,“ presviedčala ho Miriam a raketovou rýchlosťou bežala do kuchyne po šalát.
„Nechceš si ju trochu upokojiť, TATI?“ sarkasticky poznamenal Marko Jakubovi, ktorý bol od neho o polroka mladší.
„Čo ja? Je to tvoja mama!“
Vtedy do izby dobehla s veľkou misou šalátu spotená Miriam a položila ju na stôl s obratnosťou technického tímu F1.
„A zasa som na všetko sama,“ bedákala ďalej, pričom sa opäť rozbehla do kuchyne.
„Mami, pokoj, veď už je všetko hotové,“ snažil sa ju upokojiť Marko, keď videl, že množstvo potu na jej tvári môže o chvíľu spôsobiť dehydratáciu organizmu.
„Ach, bože, chlapi, vy to nevidíte?“
Obaja sa pozreli na stôl, kde videli všetko dôležité – polievku, kapra, jablká, oriešky, oblátky, taniere, príbory, naberačky, obrúsky i zemiakový šalát.
„Veď je tu všetko,“ nechápavo poznamenal Jakub.
„Naozaj to nevidíte?“ zalamovala rukami Miriam.
„Ale čo?“ stále nerozumel Marko.
„Ježišikriste, Jakub, veď príbor tvojej mamy nie je presne usporiadaný,“ vysvetlila Miriam.
Jakub s Markom na seba len bezradne pozreli, ale rozhodli sa to radšej nekomentovať, keď Miriam posunula príbor asi o dva milimetre.
„Všetko som musela porobiť sama,“ sťažovala sa Miriam dostatočne nahlas, aby to počuli aj susedia vo vedľajšom bloku.
„Ale veď sme sa ťa pýtali, s čím ti pomôžeme,“ namietal Marko.
„A to vám musím hovoriť? Vy to nevidíte? Veď pozrite sa sem! Príbory posunuté, servítky vyzerajú, akoby ich niekto najprv pokrstil v ústach... Ach! Ja na toto nemám nervy,“ mrmlala naďalej a všetko vzorne upravovala, keď vtom sa zháčila:
„A toto hádam nemyslíte vážne.“
„Čo?“ bezradne zvolali obaja chlapi, keď sa Miriam zadívala do zeme.
„Ani toto nevidíte? Ježišikriste, ktorá mater vás mala?“
„No mňa ty,“ poznamenal Marko len tak pre seba.
Miriam ho okamžite schmatla za ucho, stiahla na zem a ukázala:
„Aha, tu! Vidíš to?“
„No teraz už áno,“ snažil sa vymaniť z maminho zovretia Marko, keď uvidel na zemi malú smietku.
„To si akože vážne nevidel?“
„Prepáč, nabudúce si vezmem lupu.“
„Ach, Marko, dúfam, že to dieťa nebude po tebe. A vlastne, ani po Kristíne by nemuselo byť. A vlastne, ste si istí, že si to chcete nechať?“
„Mama!“
Vtedy sa vo vchodových dverách ozvali kľúče. Miriam len zdesene pozrela na Jakuba.
„Preboha, Kristínka už prišla s vašimi a ja ešte nemám nič hotové. To bude hanba!“
„Mirka, to bude v poriadku. Všetko je pripravené. Len si utri tvár, prosím ťa. Nemusíš vyzerať, že si cvičila na preteky,“ povedal Jakub a nežne ju utrel obrúskom zo stola.
„Zbláznil si sa? Veď teraz bude jeden chýbať.“
Keď sa otvorili dvere, Miriam iba bezradne pozrela na svojich pomocníkov a s hraným pokojom všetci spolu prešli do predsiene, kde stáli slávnostne vyobliekaní Jakubovi rodičia a Kristína vo svetri so sobom.
„Dobrý večer. Ja som mama. Markova mama. Miriam.“
„Dobrý večer, ja som Chechtavá,“ pozdravila neutrálne Jakubova mama.
Miriam si spomenula, ako sa začala smiať, keď prvýkrát počula Jakubovo priezvisko. Inak tomu nebolo ani teraz.
„Prepáčte, len ja som priezvisko vášho syna prvýkrát počula tesne predtým, ako sme si... No nič. Poďte ďalej,“ povedala Miriam, pričom Jakubovu mamu priateľsky chmatla za ruku a ťahala ju za sebou. Tá, hoci sa jej to nepozdávalo, mlčala a nechala sa usadiť za okrúhly stôl. Postupne si posadali aj ostatní vrátane Miriam a nastalo trápne ticho.
„Tak hádam by sme si mohli naložiť, nie?“ preťala napätú atmosféru Kristína a zdvihla sa, aby každému naložila z polievky. Vtom Miriam vyskočila a prudko ju usadila naspäť.
„Nie, nie, drahá moja, tradícia je, že sa má o to postarať najstarší chlap. Nemám pravdu, starký?“ s chuťou buchla po chrbte svojho budúceho svokra, akoby boli starí známi.
„Ale vy ste hostiteľka, nie?“ snažil sa z toho vyhovoriť Jakubov otec.
„Ale prosím ťa, neondi sa a tykaj mi. Ja som Miriam.“
„Ehm... Maroš.“
„A ty si Mária, že?“
Jakub i Kristína si všimli, že v maminej tvári sa postupne začínajú objavovať ľahké odtiene červenej a chceli zabrániť jej zmene v štartujúceho býka, ale Marko ich predbehol:
„Mami, nechaj to tak. Ja nám naložím.“
„Prosím ťa, len to nie, miláčik. To by nedopadlo dobre,“ utlmila ho Miriam, pričom ho zatlačila späť do stoličky a takmer vyliala z polievky.
„Vidíš, čo robíš?“ oborila sa na neho spolu so svojím povestným smiechom, pri ktorom Mária skoro zletela zo stoličky.
„Zakrútila sa ti hlava? Ovládam prvú pomoc, keby si chcela.“
„Nie, to je v poriadku.“
Keď Miriam usúdila, že je Mária v poriadku, začala každému naberať do taniera toľko polievky, akoby im to malo vydržať až do jarnej rovnodennosti a pritom sa na každého usmievala tak zoširoka, až si nevšimla, že biely obrus pod jej rukami začína postupne naberať aj iné farebné odtiene.
„Mami, ale nezabudla si, že my s Kristínkou sme vegáni, že?“ nesmelo sa ozval Marko, keď zbadal pomedzi kapustu vyčnievať kúsky mäsa.
„To Jakub varil. A hádam to nevyhodím, nie? Veď tomu zvieratku je to už jedno,“ zasmiala sa opäť na vlastnom vtipe Miriam a položila pred svojho syna plný tanier kapustnice.
„Ja si tiež myslím, že chlap sa musí v prvom rade poriadne najesť. Nehraj sa na falošného ekológa,“ pridal sa do debaty Maroš, aby uvoľnil napätú atmosféru pri stole.
„Že? Ja mu to stále hovorím. To vieš, starký, ja som učiteľka – biológia, telocvik – tak niečo o tom viem.“
„Vy učíte deti?“ s hrôzou sa spýtala Mária.
„A veď mi nevykaj, Mariška. Veď ty si staršia než ja predsa.“
Jakub s Kristínou videli, ako začínajú býkovi rásť rohy, ale nevedeli, ako to zastaviť. Bezradne pozreli na Marka, ktorý zdieľal rovnaký názor a pomedzi to sa snažil z kapustnice vybrať skoro všetko nevegánske na svoj obrúsok. Vtedy sa Miriam načiahla po Kristínin tanier.
„Nie, to si nerobte starosti, ja som si priniesla svoje,“ bránila si ho Kristína a vytiahla svoju povestnú misku s jedlom.
Miriam skoro vypadli oči z jamiek. Zadívala sa na tú odpornú zelenú misku, z ktorej sa na ňu vyškierali kusy obyčajného šalátu a ktorú si Kristína nosila na každú návštevu.
„Mami, nechaj ju. Pozri. Ja papám. Vidíš?“ snažil sa odpútať jej pozornosť Marko a ukazoval jej, ako si s chuťou dáva do úst plnú lyžicu polievky.
„U vás nie je zvykom čakať na všetkých?“ prekvapene sa spýtala Mária.
Zarazenému Markovi zabehlo a prudko sa rozkašľal, prskajúc polievku a kúsky kapusty okolo seba.
„Hops, prepáčte,“ ospravedlňoval sa a utrel si ústa.
„Prepáčte, ale myslím, že my radšej pôjdeme,“ začala vstávať Mária, ale Miriam ju zatlačila späť do stoličky.
„Ale kam by si chodila, prosím ťa? Pozri, koľko je tu jedla. Nechcem to vyhodiť. Tvoj syn varil. A veď je nám dobre. Už sme si aj potykali predsa...“
„Vy ste si potykali, mladá pani.“
Miriam sa opäť schuti zasmiala.
„Že mladá! Och, si ma pobavila, Marika. Nehrajme sa tu na nič, obe vieme, ako to je, veď aj ty už máš svoje najlepšie roky dávno za sebou.“
„Čo si to dovoľujete?“ ohradila sa Mária.
„Tykáme si,“ pripomenula Miriam.
„Netykáme si.“
„Odkedy?“
„Odjakživa.“
„Mne to nevadí,“ ozval sa Maroš.
„Ó, tak to som rada, že aspoň ty si normálny.“
„Mama, pozor!“ zakričal Marko, keď Miriam, ktorá chcela potľapkať Maroša po ruke, vyskočila tak energicky, že prevrhla svoj tanier, ktorého obsah skončil na Máriinej bielej blúzke. Tá s krikom vyskočila a začala zo seba hystericky striasať kusy kapusty, zemiakov a mäsa.
„Preboha, Marika, pozor, veď mi zašpiníš celý koberec,“ skríkla Miriam a okamžite k nej pribehla, aby ju utrela.
„Netykáme si a odchádzame,“ zavelila Mária, schmatla manžela za ruku a dôstojne odkráčala do predsiene. Miriam sa rozbehla za nimi.
„Majka, počkaj, veď sa nič nestalo.“
„Nič sa nestalo? To myslíš vážne? Tvoj nevychovaný syn sa dá dokopy s mojou hipisáckou dcérou, ty sa dáš dokopy s mojím synom, ktorého začneš preťahovať...“
„Prepáč, ale to fyzicky nie je možné.“
„...pozveš nás na štedrovečernú večeru, kde sa zrazu dozviem, že si tykáme, že za teba musí variť môj syn, že týraš svojou prítomnosťou deti v škole, že na mňa takmer zhodíš stôl a ešte mi aj povieš, aby som ti nezašpinila koberec. A nie je to náhodou jedno? Aj tak máš po rohoch smietky. Odchádzame a dúfam, že sa už nikdy neuvidíme.“
Mária si zobrala kabelku, kabáty, manžela a zatresla za sebou dvere. Ostatní zostali chvíľu len tak stáť, uprene sledujúc dvere, akoby čakali, že sa v nich ešte objaví Máriina hlava a niečo povie. Miriam precitla ako prvá.
„Marko, ty si taký nezodpovedný. Koľkokrát som ti povedala, že máš upratovať poriadne?“
A začala syna naháňať po byte. Jakub s Kristínou iba na seba pozreli, mávli rukou a išli si do kuchyne po dezert, ignorujúc tradičnú rodinnú naháňačku.
autor: Martin Michael Benčič
jazyková korektúra: Daša Čejková
fotografie: Lucia Farkašová
© Copyright 2012 – 2024