MEŠKANIE VLAKU SA SÍCE NEKONALO, ALE O BIZARNÉ SITUÁCIE NEBOLA NÚDZA

ZA MEŠKANIE SA OSPRAVEDLŇUJEME je prvá hra, v ktorej som dostala priestor si zahrať v Divadle TANDEM. Celý príbeh tejto situačnej komédie sa odohráva v kupé vlaku. Ako vo väčšine komédii, stretne sa v nej zaujímavá zmeska rôznych postáv, ktoré zažijú niekoľko bizarných situácii. Keď som hru prvýkrát čítala, hovorila som si, že koncentrácia exotov na meter štvorcový je až príliš hustá, ale teda, uzavrela som to s tým, že to je fiktívna komédia a má to ľudí pobaviť a nie unudiť realitou. Čiže v podstate si môžem povedať, že som si instantnú karmu priamo privolala.



Po novom roku sme sa s priateľom Marekom rozhodli urobiť si mini výlet do Budapešti. Keďže sa nám nechcelo tri hodiny šoférovať a potom riešiť v centre parkovanie – aaa, chceli sme byť ohľaduplní k planéte, rozhodli sme sa pre cestu vlakom. Potešilo ma to, lebo vo vlaku som nesedela snáď už dva-tri roky a chcela som trošku navnímať atmosféru kvôli úlohe. Pobalili sme teda kufor, a hor sa na našu krásnu bratislavskú hlavnú stanicu!

Vlak dorazil pár minút pred predpokladaným odchodom. Cestujúcich nastupovalo ale celkom dosť, preto sa klasicky zbehla malá trma-vrma pred všetkými dverami do vozňov. My sme mali miestenky, takže sme nerobili drámu a počkali sme, kým sa nedočkavci natlačia do vlaku. Pred nami do vozňa nastupovala tetuška (volajme ju Margita), ktorá pôsobila, že sa na tejto vlakovej stanici (alebo planéte?) proste len vyskytla… Teta Margita, stoštyridsať centimetrov vysoká, väčší-kufor-ako-ona pred sebou tlačiaca, sa nechápavo obzerala po ľuďoch, čo sa okolo nej neúspešne snažili prejsť a rýchlosťou námesačnej korytnačky sa presúvala ku svojmu miestu. Už-už to vyzeralo, že by sme sa snáď pred vyštartovaním vlaku vedeli dostať na naše miesta, keď Margitka aj ten minimálny pohyb, ktorý vykonávala, úplne zastavila práve pred dverami do nášho kupé.

Nakoľko sme tam už hodnú chvíľu všetci na seba trápne pozerali, Marek sa rozhodol, že nás všetkých zachráni a ani neviem ako, ale celú tetu aj s kufrom vtlačil do nášho kupé. Ľudia prešli z jednej strany na druhú a následne tetu obišiel a naspäť vytlačil, aby sa mohla ďalej túlať po chodbách. Legendy hovoria, že sa tam korytnačí dodnes. Ale nie… teda, dúfam, že nie…

Vymenili sme si pobavené pohľady a kútikom oka som zbadala, že na našich miestach pri okne sedí párik (volajme ich Peter a Mária). Vlak bol dosť obsadený, tak sme nechceli riskovať zmätky, ak by sme zase my niekoho podsadli, preto Marek veľmi slušne poprosil Petra a Máriu, či by nás mohli pustiť na naše miesta. Peter pohotovo vyskočil s odpoveďou, že samozrejme a zbieral si veci, aby sa presunul, no Mária (táto dáma mala hlas úplne ako naša pani ministerka Kolíková) na neho zostala prekvapene pozerať, čo to robí. Založila si ruky na hrudi, chrbtom sa oprela o sedadlo a znechutene odvetila – tým hlasom ministerky Kolíkovej: „A to akože prečo?”

Bol to hučiaci vlak plný ľudí obchádzajúcich tetu Margitu, ale v tom momente všetko stíchlo a počuť bolo len, ako sme si všetci imaginárne plesli po čele. Marek zdvihol svoje havranie obočie, najskôr sa pozrel nechápavo na mňa, ktorá som sa už krčila v záchvate smiechu a potom naspäť na Máriu, aby jej pomaličky, s veľmi výraznou artikuláciou povedal: „Lebo… tam… máme miestenky… ?!” Márii konečne docvaklo, tak sa len veľmi neochotne šuchla o miesto ďalej od okna, aby som si tam mohla sadnúť, ale samozrejme, všetky veci si nechala na pôvodnom mieste – kufor, bundu, šál… Do toho však vstúpili do kupé posledné spolucestujúce, volajme ich Nikola 1 a Nikola 2. Dievčatá, ako z príručky pre insta-influencerov, zistili, že miesta majú síce voľné, ale vrchný odkladací priestor bol zaprataný našimi kuframi, keďže Mária s Petrom nepatrili práve medzi empatických ľudí. Po tom, ako nás obe od rozčúlenia vyfackali umelými mihalnicami, sme sa s Marekom podujali zreorganizovať batožinu v mini priestore. Peter a Mária zatiaľ nezúčastnene sedeli na svojich miestach a občas škaredo zazreli, keď sa niekto dotkol ich vecí.

Na Vinohradoch sme už konečne všetci sedeli tam, kde sme mali: Nikola 1 čítajúca motivačnú knihu o tom, ako nájsť v živote šťastie; Nikola 2 sŕkajúca trojdecovú kávu; Peter, ktorý zalomil hneď, ako sme vyštartovali; Mária konzumujúca nejakú fašírku, ktorej aróma nás sprevádzala až do finálnej destinácie; Marek, udýchaný od šachovania s batožinou a ja píšuca nášmu vedúcemu divadla o tom, že vo vlaku fakt cestujú exoti.

Ak bolo toto na pousmiatie, jazda domov bola už psycho. Cestou späť sme si sadli do relatívne prázdneho vlaku, kde v našom kupé už sedela jedna… osoba. Jej vzhľad vyvolával veeeľa otázok a až z videohovoru, ktorý viedla počas celej cesty sme zistili, že išlo o ženu. Volajme ju teda Jozefa. Jozefa viedla videohovor po maďarsky, a keďže my sme medzi sebou hovorili po slovensky, usúdila, že je bezpečné viesť veľmi osobné rozhovory vo vlaku. Nuž ale Marek pochádza z južného Slovenska. Počas toho, ako Jozefa prechádzala svojimi sexuálnymi zážitkami s rôznymi partnerkami (so šťavnatými detailami), sme začuli hlasnejšiu debatu a ruch asi o tri kupé ďalej, čo vyústilo do otvoreného konfliktu istej skupiny cestujúcich na jednej strane a slovenskou rodinou spolu so sprievodkyňou na druhej. Presne v tom čase som ale ja potrebovala odísť na toaletu. Chcela som sa vyhnúť tejto potýčke, ale trvala už dosť dlho a toaleta na druhej strane vozňa bola samozrejme upchatá a nepoužiteľná. Vykročila som teda odvážne rovno do vojnovej zóny. Podarilo sa mi rýchlo a nenápadne prešmyknúť sa a šťastlivo nájsť fungujúcu toaletu. Keď som sa ju po chvíli už chystala opustiť, ozvalo sa netrpezlivé trieskanie na dvere. Otvorila som dvere a tam stáli dvaja, nie príliš priateľsky pôsobiaci mladí muži. Evidentne sa chceli ukryť na toalete pred políciou, ktorá ich čakala na stanici, do ktorej sme sa blížili. Kým sa moje mozgové spojenia dohodli, čo sa vlastne deje, už si ich všimli ďalší cestujúci a im došlo, že im to evidentne nepomôže. To sa chlapcom veľmi nepáčilo a chvíľu to vyzeralo, že si svoju zlosť vybijú na mne. Asi som ich však svojím vyplešteným pohľadom nakoniec odhovorila. Apropo, viete, ako zistíte, že vám pánbožko nenadelil veľa pudu sebazáchovy? Napríklad, ak sa nebojíte toho, že vám agresívni mladí muži rozbijú vo vlaku ciferník, ale skôr toho, že sa pri tomto konflikte budete musieť dotknúť zeme alebo všeobecne priestoru vlakovej toalety.

Kým som sa v šoku presunula na svoje miesto, skupinka agresívnych cestujúcich už bola pripravená na eskort a z okna sme videli čakajúcich pánov policajtov. Podivuhodnú situáciu krásne dokresľovala Jozefa hulákajúca do telefónu o kvalite svojho sexuálneho života a posledný vlakový exot neúnavne sa prechádzajúci pred naším kupé. Tento pán viedol dlhý hlasný monológ o akomsi kuracom vývare. Na jeho obhajobu musím povedať, že on jediný vyzeral, že na svoj stav mal evidentne aj nejaký papier. Zúfalý pohľad sprievodkyne, ktorý nám venovala, naznačoval, že to asi nebola bežná cesta ani pre ňu.



Čo vyplýva z môjho príbehu? Ak sa chcete zabaviť na vtipných postavičkách a príbehoch, môžete sadnúť do vlaku a vyskúšať si to na vlastnej koži, čo ale má svoje riziká ☺. Ďalšou možnosťou je bezpečne si sadnúť do hľadiska Divadla TANDEM a pozrieť si našu komédiu ZA MEŠKANIE SA OSPRAVEDLŇUJEME.



autor: Marcela Rédlerová

jazykové korektúry: Daša Čejková

zverejnené: 16.01.2022

+ 421 908 715 204

Prihláste sa k odberu Newslettera. Odoslaním svojej e-mailovej adresy súhlasíte so spracovaním údajov podľa GDPR.

PARTNERI

KZP logo proint logo kamdomesta logo
Ticketportal logo Music&Piano logo Scherz logo

Chcete nás podporiť? Číslo účtu: SK02 0200 0000 0031 6565 1753. Ďakujeme.


© Copyright 2012-2021