V ochotníckych divadlách nefungoval režisér v pravom slova zmysle. Bol to skôr riaditeľ, a mohol sa ním stať niekto, kto poznal dôverne všetky zákonitosti divadla. Staral sa o bezproblémový chod a zabezpečoval jednotlivé predstavenia. Funkcia režiséra vznikla až v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ani vtedy však táto úloha nespočívala v usmerňovaní hercov stvárňujúcich jednotlivé postavy. Ono to nebolo možné ani preto, lebo pozornosť ochotníkov smerovala najmä k tomu, aby hladko zvládli zahrať jednotlivé situácie hry. Na pochopenie a uchopenie charakterov a stvárnenie rôznych typov postáv sa nezameriavali. Jedným z dôvodov bolo, že herci odmietali skrývať svoju skutočnú identitu, preto sa veľmi nemaskovali. Chceli, aby ich diváci spoznávali, aby ich vedeli identifikovať. Aj preto bolo bežné, že napríklad úlohu vetchej starenky hralo mladučké, nezamaskované dievča.
Výrazným medzníkom v slovenských dejinách, ktorý ovplyvnil aj ochotnícke divadlá, bol koniec 1. svetovej vojny a vznik samostatnej Česko-Slovenskej republiky. Medzi ministrami, ktorí sa zaslúžili o rozvoj kultúry bol napríklad Vavro Šrobár. Prispel k tomu, aby 1. marca 1920 novovzniknuté Slovenské národné divadlo uviedlo svoje zahajovacie predstavenie – bola ním opera Hubička od Bedřicha Smetanu.
Je pravdou, že divadelný súbor zložený z profesionálnych hercov v tom čase hral prevažne české hry, Slováci sa však postupne dočkali aj predstavení v rodnom jazyku. Prvými profesionálnymi slovenskými hercami boli Andrej Bagar (dnes jeho meno nesie divadlo v Nitre), Janko Borodáč, Jozef Kello, Gašpar Arbet a ďalší. Zo ženských predstaviteliek spomeňme Oľgu Borodáčovú-Országovú, Hanu Meličkovú, Betu Poničanovú.
Ich predchodkyňou však nesporne bola Anička Jurkovičová (na fotke). Táto prvá známa herečka a divadelná ochotníčka sa stala ikonou emancipácie slovenských žien. Svojím pôsobením na „doskách, ktoré znamenajú svet“ dokázala, že ženy majú svoje nezastupiteľné miesto na javisku aj v spoločenskom živote. Prvýkrát si ako sedemnásť ročná zahrala Aničku Dobrožilovú v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III.. Neskôr stvárnila úlohu Betušky v Klicperovom Divotvornom klobúku a Oľgy v Paupachovej tragédii Izidor a Oľga. Anička Jurkovičová sa stala vzorom pre mnohé mladé ženy a posmelila ich v odhodlaní ísť za svojimi divadelnými snami.
Aký vlastne bol jej život?
Zlom nastal, keď jej otec prijal miesto učiteľa a rodina sa presťahovala na Záhorie do Sobotišťa. Po smrti Aničkinej matky sám vychovával svoje deti a svoje dcéry viedol k emancipácii, k láske k umeniu a vlastenectvu. Tento vzdelaný muž veril, že aj ľudia, ktorí nevedia čítať a písať sa môžu vzdelávať napríklad prostredníctvom divadla, preto všemožne podporoval rôzne spolky a ochotnícke divadelné združenia. Dospelá Anička sa vďaka takejto výchove dostala k štúrovcom. Podľa historických dokumentov mala najbližší vzťah s Jánom Franciscim, ktorý jej venoval svoju báseň Nezapomenuteľnej. Ich sobášu však zabránilo jeho presvedčenie, že štúrovci majú slúžiť národu a nie vlastnej rodine. Anička sa napokon vydala za Jozefa Miloslava Hurbana, čo pobúrilo najmä Ľudovíta Štúra, ktorý sa snažil svojho blízkeho priateľa a spolupracovníka od tohto kroku odhovoriť.
Manželia Hurbanovci sa usadili na fare v Hlbokom, kde sa im narodil syn Svetozár, z ktorého sa v dospelosti stal významný politik, publicista, spisovateľ, literárny kritik. Po tom, ako bol vydaný zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu, musela Anna vo svojom dome strpieť nočné prepady a prehliadky. Po rokoch útekov a skrývania sa však napokon konečne nastal vytúžený pokoj. Manželia istý čas pobudli napríklad vo Viedni, kde pokračovali v čulom spoločenskom živote. Anna po smrti svojho manžela dožila u syna v Martine, kde je aj pochovaná. Na svojom hrobe má nápis: „verná dcéra slovenského národa“ a na jej počesť sa od roku 1998 v Novom Meste nad Váhom koná celoslovenská prehliadka amatérskych divadelných súborov, ktoré uvádzajú inscenácie slovenskej a svetovej dramatickej tvorby mapujúcej postavenie a poslanie ženy v živote spoločnosti.
Autor: Daša Čejková
Ďalšie zdroje: Wikipédia
Počas písania týchto článkov sa k nám dostali dve fotografie ochotníkov z prvej polovice 20. storočia, s ktorými sa na záver chceme podeliť.
Ochotníci z obce Smižany, 1921 - 1924
Ochotníci z obce Horné Mýto, cca. 1950
© Copyright 2012 – 2024