Je to už niekoľko rokov, čo sa toto stalo, ale stále je to v čerstvej pamäti. Niekedy v tomto období sa tvorila moja reputácia, že som človek, čo sa na každom predstavení zraní alebo ho zrania. Tentokrát to bol ten druhý prípad.
Hrali sme našu prvú hru, muzikál Krv a cit. Nakoľko som nevedel vôbec spievať, dostal som nespevácku úlohu stráže, ktorú hlavná postava na začiatku hry zabije. V jedinej scéne, kde hrám, mi má knieža Rastislav náhle pohroziť mečom. Ako rekvizitárovi sa mi podarilo zohnať divadelné meče, čiže z kovu, ale s tupou čepeľou. Jednou časťou však predsa len tie meče nebezpečné boli, a to špicom, ktorý bol relatívne ostrý. Na skúške sme ním úspešne prepichli režisérovi sveter.
Akonáhle mi išiel Rastislav rýchlo priložiť meč ku krku, trochu zle si to vypočítal a špicom meča mi prepichol spodnú peru. Scéna to má byť dramatická, napätá a trochu strašidelná. Akonáhle sa to stalo, tak som samozrejme začal celkom slušne krvácať.
Najironickejšie však boli naše reakcie. Nakoľko sa považujem za celkom oduševneného herca, tak prvé, čo mi po náhlej bolesti napadlo bolo: To je super! To musí vyzerať mrte! Hrajme ďalej!
Avšak Rastislav stuhol a zbledol na približne desať sekúnd a chvíľu mu trvalo, než naspäť nahodil prísny výraz a pokračoval v texte. Čiže krásny efekt situačnej improvizácie sa nakoniec neprejavil. Po scéne sme sa stretli v zákulisí a zatiaľ, čo sa mi milión krát ospravedlňoval, ja som premýšľal, či by sme niečo takéto nemohli urobiť aj na ďalšej repríze...
Autor: Peter Trnka
© Copyright 2012 – 2024