Vedeli ste, že už v polovici 19. storočia sa na území Slovenska počas jedného roka odohralo okolo dvesto ochotníckych predstavení?
Prvými javiskami a hľadiskami zároveň boli mestské aj dedinské školské triedy, fary, hostince. Hrali sa hry s prevažne náboženskou tematikou a organizátormi predstavení boli kňazi, učitelia a iní vzdelanci. Jedným z nevyčerpateľných zdrojov inšpirácií ochotníkov boli ľudové tradície a mnohí herci pochádzali práve z radov organizátorov a účastníkov fašiangových karnevalov, alegorických sprievodov či vianočného koledovania.
Neodmysliteľnou súčasťou histórie ochotníckych divadiel boli školské predstavenia a školské divadlá, ktoré boli sprostredkovateľmi mravnej výchovy. Divadlo ľudia vnímali predovšetkým ako zdroj vzdelávania, učenia a nie ako bohapustú, prázdnu zábavu.
Študenti počas prázdnin skúšali nové hry, čo ich malo odpútať od vysedávania pri pive a iných nevhodných kratochvíľ. Divadelné aktivity ušľachtilo vypĺňali ich voľný čas, cibrili spoločenské vystupovanie, estetický cit, rozširovali umelecký rozhľad a neskôr aj národné cítenie, ktoré silnelo spolu so štúrovským hnutím.
Zo študentských centier sa tieto myšlienky rozšírili do mnohých miest, takýto základ mali ochotnícke tradície v Martine, v Brezne, v Modre, vo Zvolene, v Dolnom Kubíne, v Rajci.
Divadelným jazykom ochotníkov spočiatku bola nemčina a najmä maďarčina, používali však aj češtinu, ktorú si poslovenčovali. V rámci maďarizácie úrady zakazovali hrávať slovenské predstavenia a zakladať akékoľvek slovenské spolky. Napriek tomu medzi najaktívnejších patrili ochotníci v Tisovci, Turčianskom Svätom Martine, Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Skalici a Tisovci. Všade tam postupne do repertoáru zaraďovali hry domácich autorov ako boli J. Palárik, P. Socháň, J. G. Tajovský (na fotke), F. Urbánek, J. Hollý.
Herci prostredníctvom divadla kritizovali vtedajšiu spoločnosť, ale aj samých seba. Ochotníci využívali každú príležitosť, a nevynechali ani texty vážnych príbehov, aby zosmiešňovali a parodovali svoje postavy, najmä tie záporné. Hereckým pravidlom a obľúbeným štýlom bola spolupráca s publikom a jeho zapájanie do deja. Diváci hercov poznali, veď to boli väčšinou ich príbuzní, známi či susedia. Vďaka tomu ich vnímali ako dramatické postavy a zároveň ako konkrétne osoby, takže hodnotili nielen to, čo herci hrali, ale aj ako to hrali a ako využili svoju príležitosť na javisku.
V tejto súvislosti treba spomenúť, že herecký štýl dlho ovplyvňovala skutočnosť: ženské postavy hrávali muži.
Výraznou zmenou pre ochotnícke divadlá bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny. Ukázalo sa, že iba rodný jazyk môže byť jedinou a trvalou rečou ochotníkov.
O tom si však prečítate nabudúce.
Autor: Veronika Hajduková
Úpravy, jazyková korektúra: Daša Čejková
© Copyright 2012 – 2024